kapitola 2 - február

Autor: Kristína Janigová | 29.4.2014 o 11:23 | (upravené 29.4.2014 o 11:29) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  73x

Február sa mi odjakživa zdal sivasto modrý. Zocelený starec bez stareny a bez teplej večere. Zvláštne smutný mesiac. Vierka sa nepodobala na nikoho z nás.

 

Február

 

Február sa mi odjakživa zdal sivasto modrý. Zocelený starec bez stareny a bez teplej večere.

Zvláštne smutný mesiac.

Vierka sa nepodobala na nikoho z nás. Mala medzi zubami medzierku, mäkký, mäsitý malý nos a keď nás chcela rozosmiať stláčala si ho a hovorila puha, čo v maďarčine znamená mäkký a odvtedy vždy keď vidím banán s tmavými, prezretými miestami napadne ma to slovo. Vlastne všetko čo po maďarsky viem som nadobudla vďaka nej.

Vierka pracovala ako robotníčka. Ja si ju pamätám už len ako knihovníčku. Pracovala ako predavačka v kníhkupectve na hlavnej a to pre mňa znamenalo, že som sa mohla po vyučovaní stať jeho malou-veľkou súčasťou. Stala som sa baličkou. Do bieleho hladkého papiera som balila knihy, ktoré už pri kase vyplácali ich majitelia. Nebolo dňa, kedy by ma nejaká teta v naftalínovom šále nebola pochválila akú majú šikovnú pomocníčku. Pamätám si tie perleťové, ružové pery mestských dám, umelé líšky a ich protézy, keď  sa na mňa usmievali a ja som sa červenela. Premlelo sa tam vždy množstvo ľudí a viem, že som nesmela zavadzať  a ani som to nerobila. Keď nebolo čo baliť, posadili ma za žltý záves k miske so špongiou  a lepila a triedila som obálky. Netuším čo v nich bolo, ale svedomito a s nadšením som pchala prst do mokrej špongije s pocitom spokojnosti a rozmočenej koži na prostredníku až ma to bolelo. Len jednu pani odtiaľ stretávam ešte aj dnes. Je to bývalá vedúca s bielymi, krátkymi vlasmi, ktoré mala vždy biele. Vždy chodievala za žltý záves do oddelenej časti s osobitnou neónkou a s vlastným stolom. Záhadné tiché pracovisko majiteľky toľkých kníh.

Stále premýšľam, či ten čas, ktorý mi ostal v pamäti je z obdobia jedného roka, alebo priesek mnohých rokov. Mám pocit akoby som mala stále desať.

Mala informácie vždy minimálne z druhej ruky. Niekedy si nepohodlné susedky nenápadne uľavili na Vierkinu adresu a ona sa na to vždy s jednoduchou noblesou vybrala prášiť rohožku, alebo cez okno vytriasť utierku a po maďarsky čoto pohundrala  a denný limit miestneho koloritu sa minimálne naplnil. Nechápala som prečo sa nechá tak vyprovokovať a za každým napĺňa tento rituál, ale asi to súvisí s jej znamením. Žiaden baran nie je tvrdohlavejší ako Vierka.

Akoby sa všetko odohrávalo v lete. Dokážem si vybaviť kompletný obsah oboch skríň v spálni, kde vždy poobede páliace slnko spustilo parketovú arómu so štipkou naftalínu zo skríň. Napoly stiahnutá ťažká zelená roleta vytvárala to pravé letné ticho pre poobedný spánok. Zo spálne sa dvojkrídlovými preskleným dvermi prechádzalo do pól izby, detskej izby jej synov, ktorých som vlastne nikdy nevidela. No v detstve to bolo moje jediné naozajstne privlastnené tajné a intímne kráľovstvo, kde som sa menila na kaderníčku, alebo pracovníčku pošty, popod dvere do spálne som si posúvala dôležité depeše, bankovky a iné farebné papieriky. Potom som sa navliekla do Vierkinho zimného kožuchu, bielych a červených náhrdelníkov, topánok na hriešne vysokom podpätku a noblesne som sa presunula do kuchyne. Ona šarmantne a úctivo zároveň kládla na stôl horúce gombóce a nechala si zaplatiť nehoráznym množstvom farebných papierikov.

Po výdatnom predstieraní, že sme tým čím sme neboli nastala pre Vierku siesta.

Zuby vyložené na knižničke nad váľandou vedľa zvyšku kakaových rezov, spartakiádovské tepláky, podprsenka a pravidelné odfukovanie.

Bola taká jednoduchá, čitateľná a aplikovateľná.

Keď ma v puberte pohltilo fotografovanie a po zväčnení všetkých rodinných príbuzných a kamarátov som pachtila po ďalšej inšpirácii v podobe Vierky, u ktorej som bola odložená každé prázdniny.

Vytrvalo a s hrôzou v tvári odmietala akúkokoľvek spoluprácu, keď zistila že mám v záujme odfotografovať si ju v Evinom rúchu. Zmierila som sa s tým, ale pre istotu som nasadila masku urazenej a zatvorila som sa v izbe. Ešte v ten deň vošla dnu, do pol pása vyzlečená, nad bruchom sa rozlievali prsia ako zvinutá ovčia vlna, nadýchaná, zafarbená na ružovo, mala modré spartakiádovské trenky, bola čerstvo vyčesaná a na perách mala svetlo ružový, perleťový rúž.

Vyzerala odhodlane ako dieťa, keď sa nechce zahanbiť pred kamarátmi a je schopné urobiť hocijakú volovinu.

 

,,Bozkávam Vierka".

,,Servus moja a Jakub"?

,,Donesiem ho v sobotu ak môžem, idem do práce".

,,Dobre moja, budem vás čakať a budem piecť, budú koláčiky, tak prídite".

Občas som premýšľala nad tým, ako je možné aby moje dieťa, môjho Jakuba môžu dve ženy v zrelom veku vnímať tak rozdielne. Moja mama ho považuje za fľak na tričku, ktorý sa nedá vyprať a ona sa s ním musí ukazovať pred ľuďmi a zakopávať  na chodníku o svoje nezrealizované sny. Vierka ho miluje nežne, nezaťažene, bezmyšlienkovite ako bábätko, ktoré treba pred všetkým a všetkými chrániť. Raz poobede, keď som sa tiež vracala z tlačiarne zazvonila som pri Vierkiných dverách, pretože klopanie by nepočula. Otvorila mi, oči malá plné jasu a pod nosom a na čele čmuhy od farby.V obývačke sa svietilo a zacítila som presne tú istú horkú pachuť na jazyku ako pri pretláčaní farby valcom cez sito. Pri stene oproti okna stál na rozložených novinách Jakub s rukami  od farby ako moje po šichte. Malé drevené stojančeky, na ktorých bývali kvety niekam zmizli a celý štvorec v malej izbičke oproti bielym hačkovaným záclonkám na okne bol pomaľovaný modrou farbou od spodku až po vrch. Neboli to žiadne figúry, iba abstraktné tvary, špirály, kruhy v kruhoch, vlnovky ťahajúce sa v pohybe a forme ako Van Goghove tuje, až na to že všetko bolo modré, intenzívne, naliehavé ako volanie, ako sen nejakého vizionára. Vierka sa neustále usmievala a pozerala na dielo ako na pirátsky poklad a hladkala čistým predlaktím Jakuba po hlave, čo neznesie od hocikoho. Jakubova tvár kričala náladou, ktorá ho uspokojovala a kolísala zároveň. Z pootvorených úst mu vytŕčali biele zuby a pod  spoteným čelom sa nadvihlo obočie do otázky, akože čo na to hovorím, a ja som sa vydesene s prihlúplym výrazom neprestávala usmievať na stenu predo mnou. To bol predsa môj sen môcť tak raz pomaľovať niečiu, alebo svoju stenu v byte, bez toho aby ma niekto skritizoval, že to nie je dobre, že sa to na nič a na nikoho nepodobá, že to má zlú perspektívu a tá stará dáma dala ten všemocný štetec do rúk môjmu Jakubovi a žiarila ako malé dieťa. Do tváre sa mi nahrnula krv a zaliala ma horúčava teplého citu, uvoľnenia a radosti z celého toho úletu. Chvíľu som tuším sedela na gauči  a bez slov sa pozerala na stenu a oni  dvaja tiež. Vierka bola jediná živá bytosť, ktorá si dokázala poradiť aj s Jakubovým agresívnejším správaním. Má na to svoje vlastné metódy ako napríklad hľadať do nemoty činnosť, ktorá zneguje predchádzajúcu, ktorá vyvolala záchvat hnevu, a ona ju vždy nájde. Tak ako napríklad s tou stenou. Keby to tak dovolil niekto niekedy mne, stal by sa do konca tohto života mojím dobrodincom a ja jeho verným druhom. Nepoznala som  nikoho, kto s takou istotou kráčal každodennosťou. Okrem toho, že bola fyzicky absolútne aktívna a krehká zároveň, akurát zápästia ju občas pobolievali a hánky prstov mala trochu zhrubnuté a povykrúcané, nikdy sa nesťažovala na bolesť. Jemné biele vlasy mala vystrihané úplne na krátko, vypadala ako zostarnutá seaned o conor s 5centimetrovou pokrývkou hlavy.  Ako dieťa si pamätám, že nikdy nemala vlasy dlhšie ako5cm a vtedy na mňa jej tvár  pôsobila ako tvár čarodejnice, ktorá sa vznáša kdesi medzi svojím tajuplným kotlíkom plných kúziel  a svojou vernou sovou v nočnom lese. Nemala výraz bežnej mestskej pani dôchodkyne. Dieťa skôr vycíti u druhého jeho mentálny stav, vnútorné tajomstvá. Akoby mala za ušami hromadu vyšších právd, ako tých, ktoré sa bežne po uliciach pretriasajú, a nemá potrebu ich nikomu vešať na krk. Nepotrebuje pútať pozornosť, niekedy sa zdá akoby mala ľudí úplne v paži a na perách jemný úsmev a slaboružový perleťový rúž. Štíhla, no zároveň drobná s broskyňovými chĺpkami na lícach a okolo úst. Pripomínala mi tú včelu na dverách mojej izby. O svojich dvoch synoch hovorila len málo. Bývajú a pracujú niekde v kanade.

 

Ďalší večer. Zimné večery sú na zbláznenie. Mama sedela za stolom v kuchyni a triedila ústrižky a bločky v peňaženke. Ja som po Jakubovej večernej rutine zhodila telo na sedačku a nechala som ho pod paľbou blikajúceho modrého svetla televízora.

,,Prečo nejdeš niekam von"? ozvalo sa z kuchyne

,,Akože kam? do krčmy medzi znudených štyridsiatnikov, alebo do kina na nejaký super krvák, alebo do divadla, ktoré nemáme? Dík".

,,Nečuduj sa, že si stále sama, keď sa ku všetkému takto staviaš".

,,Ako sa staviam mami"?

,,Takto negativisticky, aj dôchodkyne majú viac elánu v sebe ako ty".

Zodvihla som sa a zavrela v kúpeľni.

,,To určite, čo ty o mne vlastne vieš".

,,Stačí sa na teba pozrieť. Trpím ako Ježiš na kríži, keď sa pozriem na teba pozriem, ako žiješ".

,,Ako žijem? a ty? ako žiješ ty"? ani jedna z nás nezvýšila hlas, tento dialóg vedieme každá vo svojej hlave už dlho, takže nám vôbec nepripadá nutné zdôrazňovať to špecifickým emocionálnym zafarbením a ani jedna z nás túto spleť obvinení ďalej nikdy neposunula iba po pasáž  radšej sa pozeraj na seba a mne daj svätý pokoj.

,, Mrzí ma, že ti visím na krku, neboj  niečo vymyslím".

,,Nemyslela som to tak".

,,Nie, jasné, že nie, ako inak .Nenapĺňam tvoje premárnené sny o živote na vysokej nohe, vydatá za diplomata s dvoma krásnymi deťmi s nadpriemerným IQ a kopou prachmi, o ktorom si vždy snívala. Zaťažujem ťa hendikepovaným vnukom, ktorého ani nevieš či máš, či nemáš, chodím domov s rukami ako farbiar látok a  bez a akejkoľvek vízie do budúcnosti sa so mnou musíš deliť o svoju frustráciu z nedocenenia".

,,Čo hovoríš"?

,,Ale nič", zamrmlala som

,,Ideš zajtra do roboty"?

,,Hej, veď som ti to už vravela".

,,Ale, ja zajtra nemôžem byť s Jakubom, mám nejaké stretnutia a nákup, takže,.."

,,Neboj sa, Vierke som vravela, že ho zajtra prinesiem".

 

Ráno bolo ako každé, dostala som do seba kus včerajšieho rožka so syrokrémom a Jakub ako vždy dotlačil tú druhú polovicu a k tomu ešte ďalšie dva a jeden a pól pohára mlieka. Ako obvykle protestoval pri obliekaní pančúch, čiapky ale nadšene výskal pri navliekaní oranžových rukavíc, s ktorými pobehoval od pól šiestej po byte.

 

Ešte že Vierku priam zbožňuje a preto na ceste k nej je ochotný rýchlo zabudnúť na veci, ktoré tomu predchádzajú. Pred vchodovými dverami radostne zapišťal až pri tom zaľahlo v ušiach, takže aj keď Vierka slabšie počuje až na ôsmom vedeli, že zas ide ten čudný malý chlapec.

Ako vždy ukázal na výťah, pretože sa chcel uistiť, že nemusí doň nastúpiť takže ako vždy som mu musela povedať, že výťahom nejdeme . Vierka bola vo dverách bledšia ako obvykle, oči trochu vpadnuté a chýbal im jas, ktorým sa vyznačoval jej pohľad.

Chcela som sa opýtať ako sa dnes vyspala, ale nepustila ma k slovu, úsmevom  odpovedala na Jakubove páckanie rukami po jej tvári, čo znamená že je rád, že bude teraz chvíľu s ňou.

,,Áno, zlatíčko aj ja som rada, že si prišiel".

,,Dobre moja, nemusíš sa vôbec ponáhľať, máš čas, .."

,,Tak sa majte a dúfam, že nebude veľmi zlostný".

,,Neboj, zvládneme to, však"? mrkla na Jakuba, ktorý ju už ťahal za rukáv do kuchyne bez toho aby sa na mňa pozrel.

,,Tak fajn", neviem čo by som robila, keby som v živote nemala Vierku.

 

Skončila som asi okolo pól šiestej. Zazvonila som pri dverách.

,,Poď moja, poď chytro dnu, celá si premrznutá".

Vyzliekla som sa v chodbe a vošla do obývačky. Starý drevený sekretár bol poroztváraný dokorán a vyliezali z neho staré čísla burdy, veľké nespratné formáty starého časopisu život a hromady rôznych papierov. Jakub sedel na koberci uprostred izby  a ukladal nejaké staré noviny do radu ako zvykne ukladať kocky, alebo čokoľvek, čo má rovnaký tvar, či farbu.

,,No vidím, že ste si našli zábavu".

,,Ále, od rána mám chuť urobiť konečne poriadok v tejto prepchatej skrini a trochu jej odľahčiť a Jakubovi sa táto myšlienka náramne zapáčila tak sme sa do toho pustili".

,,Poď, sadni si sem, chcem ti niečo ukázať", posadila ma do svojho kresla   a vtlačila mido ruky pohárik becherovky.

,,Daj si, to ti neuškodí, máš ruky ako ľad".

Na kolená mi položila zošit v koženom popraskanom puzdre so šnúrkou na zaviazanie.

,,Našla som to zapadnuté za papiermi, už som aj zabudla, že to mám. Myslím, že by si tam mohla nájsť všeličo zaujímavé. Janko mal schopnosť pútavo opísať veci okolo seba".

 

Denník : počas letu včela hrotom krídla opisuje osmičkovú dráhu&.

 

Prezliekla som sa a napustila som Jakubovi vaňu, plnú peny. Mama driemala na gauči.Zohriala som mlieko, 2a pól pohárika, ani viac ani menej, musí to byť tento pomer inak večer zakončíme revom na celý činžiak. Každý deň strávený u Vierky je pre neho vyčerpávajúce dobrodružstvo a domov príde unavený ako po celodennej fyzickej práci.. Pripravená na protest som vzala uterák a  vybrala som ho zmietajúceho sa v kŕči, so škrekom von z vody. Miluje ju a toto robí vždy keď z nej musí ísť von. Na toto predstavenie si mama stále nezvykla. Sedela na gauči ako prikovaná s umučeným  a zruinovaným výrazom v tvári a pozorovala Jakubovu bordovú tvár v jeho hysterickom záchvate. Bez väčšieho vzrušenia som ho vyutierala ako hmýriacu sa 15kilovú dážďovku vytiahnutú na zemský povrch  a doniesla mlieko. Celé to divadlo mám zvládnuté asi za dve minúty aby som nepredlžovala maminu agóniu a svoju prehnanú ohľaduplnosť voči všetkému, čo by mohlo stihnúť nevhodne reagovať. Moje večeri boli jeho večermi. Keď zaspal akoby som aj ja odumrela na pár hodín. Vlastne moje telo je mŕtve už skoro 5rokov. Kožu som mala takú citlivú a napnutú akoby som ležala v medovom zábale a peeling na tvári ma pálil ako láva. Prstami som si prehrabla vlasy, zahľadela sa na seba v zrkadle  a to ma zahodilo do kúta v kúpeľni, kde bol studený a mokrý nápad zbaliť sa a vypadnúť. Hneď teraz.

 

 

Ráno asi okolo pól siedmej zvonil telefón. Mama išla skoro ráno na zmenu do nemocnice a Jakub rozmazával prstom kusy zubnej pasty na pyžame.

,,Prosím", zodvihla som

,,Dobré ráno, pani Steiferová"?

,,slečna..."

,,slečna...., nevedela som komu mám zavolať, som susedka pani Pečková  včera neskoro večer klopala na moje dvere aby som zavolala sanitku, necítila sa dobre a ...kým prišla, ...no nevydržala  a ..zomrela nám na chodbe".

Nikto by mi neprečítal výraz, ktorý som mala vtedy v tvári.

,,Zomrela"? zasipela som

,,Pravdepodobne zlyhanie srdca. Je mi to ľúto, nevedela som komu zavolať, mrzí ma to".

,,Nie, to je v poriadku, ďakujem".

,,Keby ste mohli upovedomiť jej rodinu, ak nejakú má..."

,,Áno, iste, ešte raz ďakujem", zložila som. Nemala som šajnu ako sa skontaktovať s jej synmi ale v tej chvíli mi to bolo ukradnuté, tak ako im ona bola ukradnutá celý život.

Na pohrebe bolo asi 10ľudí z toho 3susedky, ktoré pohreby navštevujú ako hodiny herectva tretieho veku, mama, ja  a Jakub, kňaz a traja pomocníci, ktorý ju vložili do zeme a nahádzali na jej tmavohnedú truhlu tupé hrudy zamrznutej zeme. zahliadla som ešte jednu osobu, postávajúcu za tými troma susedkami. Nebola veľmi vysoká. Myslím, že tam naozaj niekto bol, nepripadala som si ešte ako blázon, ale vzápätí zmizla. po pohrebe som sa cítila slabá ako nočný motýľ po celonočnom udieraní sa o žeravú žiarovku. Mihali sa mi po ceste len hmlisté postavy ľudí, ktorí sa okolo mňa motali, potriasali mi rukou a ľútostivo sa na nás pozerali, možno sa mysleli, že patríme do Vierkinej rodiny, nik o nej totiž veľa nevedel a mnohí jej susedia si mysleli že ja a Jakub sme jej príbuzní, pretože sme ju navštevovali naozaj často.

Nevyronila som ani slzu, čo mňa samú dosť prekvapilo, bola som ako skala. Tupá a usadená. No vo vnútri som kula plán. Stratégiu.

Večer som po maratóne s Jakubom ležala v posteli neprezlečená a zašívala prázdnu dieru pred očami. Bol to strach, alebo bolesť, neviem, nevedela som čo sa so mnou bude ďalej diať. Jakub spokojne fuňel do vankúša. Odstál si to pri vykopanej diere a bľabotajúcim ujom pri truhle a vôbec netušil čo to vlastne znamená, že už nikdy nevojde do Vierkiných dverí a nezatiahne ju do svojho monotónneho sveta zoraďovania, čmárania,  a kotúľania sa po perzkom koberci od televízora k sedačke a ležaní na chrbte a počúvaní nedeľných šlágrov z rozhlasu. Z vedľajšej izby bolo počuť tiché mamine chrápanie a všade nekonečné ticho pretínané hukom koľajníc prechádzajúcich nočných vlakov.  V tú noc sa mi sníval sen...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?