kapitola - plán

Autor: Kristína Janigová | 12.6.2014 o 10:03 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  214x

apis mellifera - včela medonosná pracuje až do úplného vyčerpania. Liahnutie jej larvy vypadá ako keď sa ohne luk a pomaly klesá na bok ku dnu bunky a začne dýchať, čo trvá asi 20 až 60 minút.

Denník :  apis mellifera - včela medonosná pracuje až do úplného vyčerpania. Liahnutie jej larvy vypadá ako keď sa ohne luk a pomaly klesá na bok ku dnu bunky a začne dýchať, čo trvá asi 20 až 60 minút.

V tú noc som spala bezsenným spánkom, čo je v mojom prípade až nemravne oslobodzujúci pocit, že som sa konečne naozaj vyspala aj napriek Jakubovými lakťami, ktorými ma nad ránom začal otĺkať spánku. No nič bezhlavé, či temné , nič na mňa nestriehlo, nenaháňalo a nesnažilo sa ma zabiť. Počúvala som ako zhlboka dýcham a zámerne som neotvárala oči aby som trochu zintenzívnila nadšenie z dnešného rána, čo bol fascinujúci až strašidelný pocit.

Mama odišla skoro ráno do práce, nevynechá ani jednu nedeľu , ktorú by neslúžila. Už dávno sme prestali sedávať pri nedeľnej rannej káve, lepšie povedané maminom hnedom kakauku. Pozerali sme von oknom a preberali sme stále rovnaké témy. Každé takéto ráno sa mi zdalo, že odo mňa čaká nejaké riešenia pre jej spackaný život, alebo aspoň pár lichôtok ako dobre to všetko vlastne zvládla po rozvode s otcom a stále vyzerá dobre, lepšie ako väčšina žien v jej okolí a v jej veku a hen tá buchta od vedľa má takého zazobaného frajera, ktorého by si zaslúžila ona. Niečo sa za pár rokov  predsa len zmenilo. Keď sa nám občas podarí sadnúť si k jednému stolu začne pre zmenu so svojou ezoterickou teóriou, ako ťažko sa jej medzi ľuďmi žije, pretože im vidí priamo do duše a koľko čiernych z nich ju mučí svojou prítomnosťou. Škoda, že nevidí do tej mojej. Bolo to niečo ako pravidelná terapia, ktorá nikam neviedla a ani nemala, pretože to sama nikdy nemala v úmysle zmeniť. Keď som otehotnela prestalo ju zaujímať  všetko v mojom život. Až kým sa Jakub nenarodil nepadlo o dieťati ani slovo.

Dnes si môžem v pokoji  pri raňajkách naplánovať všetko, aby presun na lazy bol čo najrýchlejší a bez zbytočných rušivých záležitostí , kvôli Jakubovi. Urobila som si kávu a zajedala ju hriankou, kým Jakub sŕkal z misky zvyšné mlieko, ktoré ostalo keď vyjedol vločky. Vyzobala som hrozienka, ktoré z nich povyberal a kládol vedľa mojej šálky kávy. Zo šuflíka pod stolom som vytiahla čistú A4ku a pero. Nemohla som sa dočkať kedy si všetko potrebné na útek spíšem aby sa čím skôr mohol uskutočniť, vlastne on sa musel uskutočniť, pretože keby som sklamala aj v tomto, tak...neviem, čo by sa so mnou ďalej dialo. Nechcem nič stratiť, alebo pokaziť, aj keď neviem, či ešte je čo. Nejaká láska, slová , plány, nejaký život s prúdiacou krvou v žilách. Ešte ho mám, alebo žijem len v hlavách a pred očami okoloidúcich ľudí? Možno oni vedia na koho sa to pozerajú.

Dobre, nejaké peniaze mám. Chalupa nebola v nejakom hrôzostrašnom neobývateľnom stave. Vonkajškom sa nebudem zaoberať, dôležité bude aby sme mali kde spať a aby to miesto bolo aspoň trochu hygienicky nezávadné. Okenné sklá boli na moje prekvapenie celé, len spraviť dvere, a doniesť  nejaké postele. Takže farbu na vymaľovanie vnútra, biela, jednoznačne biela, je najlacnejšia, potom niekoľko litrov octu na pleseň , pasce na myši, alebo rovno mačku. Hm, nie chudera nechápala by čo za chodiace granule jej to behajú popred fúzy, takže taniere, pár hrncov. Je skoro marec, takže počkám ešte mesiac, s kúrením by bol asi trocha problém, nejaké drevo som síce v stodole videla, ale asi by to nestačilo a neviem v akom stave je piecka v kuchyni a komín. Sama som sa čudovala kde sa vo mne nabrala taká kopa logického uvažovania a praktickosti. Takže nejaké deky a zásobu jedla na začiatok aspoň na týždeň, potom si skočím do dediny nakúpiť.

Položila som pero utrela vreckovkou Jakubove fúzy od mlieka, lebo už nevedel ako sa má ošívať na stoličke len aby som si ich všimla.

Žiadna elektrina ani signál. Paráda. Zatvorila som oči a predo mnou stál Pavol Horec. Chvíľu sa mi zdalo, že tam idem iba kvôli nemu, ale vzápätí som sa presvedčila, že je za tým určite aj niečo vznešenejšie ako obyčajný miestny chlap, nech by ma akokoľvek priťahoval. Nechcem si ani len predstaviť, že by som mohla začať o ňom uvažovať inak ako o náhodne sa potulujúcom miestnom učiteľovi. Neviem byť niečo medzi tým, neviem vnímať veci len tak, farebne, náhodne. Buď niečo je, alebo nie, je to čierne, alebo biele, nič medzi tým. Ak nad ním začnem uvažovať príliš často už mi nič nepomôže, a to som s ním prehodila len  pár  viet.

Dala som si domácu úlohu. Do apríla musím všetko a všetkých pripraviť na túto výpravu, pozháňať všetko potrebné tak aby som nevyšla úplne na mizinu. Celý zvyšok nedele prebehol bez mami absolútne pokojne, možno preto, že som hlavou bola úplne mimo bytu, mimo mesta a nik sa ma nesnažil stiahnuť  naspäť, teda okrem Jakubovho výskania pri sledovaní naháňačky Lolka  Bolka v telke.  Preberala som detaily celej chalupy, prehrávala som si aj tú najmenšiu činnosť , ktorú budem musieť vykonať ak chcem prinavrátiť na to miesto život a poskladala som celú postupnosť týchto predsavzatí a určite mi hromada ďalších unikla.

Nebola som si istá, či mám chuť oboznamovať mamu s tým všetkým, ale skôr či neskôr to sa to dozvie a čím skôr to začne spracúvať v hlave, tým väčšie budú šance, že na konci mesiaca už nebude mať na jazyku žiadne pripomienky tipu, aká som nezodpovedná, čo si pomyslia ľudia, a načo bola dobrá jej vynaložená energia, ktorú do mňa vkladala aby zo mňa niečo bolo a ja ju idem takto zahanbiť pred celým svetom, dosť, že sa na nás susedia volajú sociálku kvôli Jakubovi, ešte aj takto ju budem strkať ľuďom do úst. Presne som vedela, aké poučkové vety mi predostrie. Bolo mi to jedno. Už som z nej nemala strach, pretože napriek tomu, že som dospelá a mám dieťa, stále som v jej očiach chcela vyzerať ako niekto kto za to stojí, kto má aspoň malý predpoklad na to, že splní jej očakávania a uspokojí jej nesplnené predstavy o sebe samej. Ale po prvý krát mi to bolo ľahostajné tak ako ešte nič.

Jakubovi tam nič nebude chýbať. Bude existovať rovnako ako tu. Môže byť vonka na dvore až do večera a nikto sa nebude sťažovať na jeho prenikavé výskanie, napriek tomu, že nik nechce vedieť, že je to prejav jeho radosti, keď sa teší a nechce nikomu ublížiť, keď sotí dieťa na pieskovisku, je to len nadväzovanie kontaktu z jeho strany, pretože ho inak nadviazať jednoducho nevie. A nemusí do očí pozerať nikomu, kto sa chce len presvedčiť, že ho dokáže prinútiť. A ja nebudem musieť nikomu nič do nekonečna vysvetľovať, čo to má za diagnózu a prečo sa to stalo a odvracať  sa pred ich ľútostivými pohľadmi preloženými opovrhnutím.

Pri tejto predstave som drhla Jakubovi hlavu vo vani v sprievode jeho obvyklého prenikavého tónu protestovania a začala som nacvičovať  obhajobu môjho plánu pred mamou a popri tom som v duchu prosila Vila aby mi požičal svoj pickup na sťahovanie vecí.

 

Denník :  apis mellifera - včela medonosná pracuje až do úplného vyčerpania. Liahnutie jej larvy vypadá ako keď sa ohne luk a pomaly klesá na bok ku dnu bunky a začne dýchať, čo trvá asi 20 až 60 minút.

V tú noc som spala bezsenným spánkom, čo je v mojom prípade až nemravne oslobodzujúci pocit, že som sa konečne naozaj vyspala aj napriek Jakubovými lakťami, ktorými ma nad ránom začal otĺkať spánku. No nič bezhlavé, či temné , nič na mňa nestriehlo, nenaháňalo a nesnažilo sa ma zabiť. Počúvala som ako zhlboka dýcham a zámerne som neotvárala oči aby som trochu zintenzívnila nadšenie z dnešného rána, čo bol fascinujúci až strašidelný pocit.

Mama odišla skoro ráno do práce, nevynechá ani jednu nedeľu , ktorú by neslúžila. Už dávno sme prestali sedávať pri nedeľnej rannej káve, lepšie povedané maminom hnedom kakauku. Pozerali sme von oknom a preberali sme stále rovnaké témy. Každé takéto ráno sa mi zdalo, že odo mňa čaká nejaké riešenia pre jej spackaný život, alebo aspoň pár lichôtok ako dobre to všetko vlastne zvládla po rozvode s otcom a stále vyzerá dobre, lepšie ako väčšina žien v jej okolí a v jej veku a hen tá buchta od vedľa má takého zazobaného frajera, ktorého by si zaslúžila ona. Niečo sa za pár rokov  predsa len zmenilo. Keď sa nám občas podarí sadnúť si k jednému stolu začne pre zmenu so svojou ezoterickou teóriou, ako ťažko sa jej medzi ľuďmi žije, pretože im vidí priamo do duše a koľko čiernych z nich ju mučí svojou prítomnosťou. Škoda, že nevidí do tej mojej. Bolo to niečo ako pravidelná terapia, ktorá nikam neviedla a ani nemala, pretože to sama nikdy nemala v úmysle zmeniť. Keď som otehotnela prestalo ju zaujímať  všetko v mojom život. Až kým sa Jakub nenarodil nepadlo o dieťati ani slovo.

Dnes si môžem v pokoji  pri raňajkách naplánovať všetko, aby presun na lazy bol čo najrýchlejší a bez zbytočných rušivých záležitostí , kvôli Jakubovi. Urobila som si kávu a zajedala ju hriankou, kým Jakub sŕkal z misky zvyšné mlieko, ktoré ostalo keď vyjedol vločky. Vyzobala som hrozienka, ktoré z nich povyberal a kládol vedľa mojej šálky kávy. Zo šuflíka pod stolom som vytiahla čistú A4ku a pero. Nemohla som sa dočkať kedy si všetko potrebné na útek spíšem aby sa čím skôr mohol uskutočniť, vlastne on sa musel uskutočniť, pretože keby som sklamala aj v tomto, tak...neviem, čo by sa so mnou ďalej dialo. Nechcem nič stratiť, alebo pokaziť, aj keď neviem, či ešte je čo. Nejaká láska, slová , plány, nejaký život s prúdiacou krvou v žilách. Ešte ho mám, alebo žijem len v hlavách a pred očami okoloidúcich ľudí? Možno oni vedia na koho sa to pozerajú.

Dobre, nejaké peniaze mám. Chalupa nebola v nejakom hrôzostrašnom neobývateľnom stave. Vonkajškom sa nebudem zaoberať, dôležité bude aby sme mali kde spať a aby to miesto bolo aspoň trochu hygienicky nezávadné. Okenné sklá boli na moje prekvapenie celé, len spraviť dvere, a doniesť  nejaké postele. Takže farbu na vymaľovanie vnútra, biela, jednoznačne biela, je najlacnejšia, potom niekoľko litrov octu na pleseň , pasce na myši, alebo rovno mačku. Hm, nie chudera nechápala by čo za chodiace granule jej to behajú popred fúzy, takže taniere, pár hrncov. Je skoro marec, takže počkám ešte mesiac, s kúrením by bol asi trocha problém, nejaké drevo som síce v stodole videla, ale asi by to nestačilo a neviem v akom stave je piecka v kuchyni a komín. Sama som sa čudovala kde sa vo mne nabrala taká kopa logického uvažovania a praktickosti. Takže nejaké deky a zásobu jedla na začiatok aspoň na týždeň, potom si skočím do dediny nakúpiť.

Položila som pero utrela vreckovkou Jakubove fúzy od mlieka, lebo už nevedel ako sa má ošívať na stoličke len aby som si ich všimla.

Žiadna elektrina ani signál. Paráda. Zatvorila som oči a predo mnou stál Pavol Horec. Chvíľu sa mi zdalo, že tam idem iba kvôli nemu, ale vzápätí som sa presvedčila, že je za tým určite aj niečo vznešenejšie ako obyčajný miestny chlap, nech by ma akokoľvek priťahoval. Nechcem si ani len predstaviť, že by som mohla začať o ňom uvažovať inak ako o náhodne sa potulujúcom miestnom učiteľovi. Neviem byť niečo medzi tým, neviem vnímať veci len tak, farebne, náhodne. Buď niečo je, alebo nie, je to čierne, alebo biele, nič medzi tým. Ak nad ním začnem uvažovať príliš často už mi nič nepomôže, a to som s ním prehodila len  pár  viet.

Dala som si domácu úlohu. Do apríla musím všetko a všetkých pripraviť na túto výpravu, pozháňať všetko potrebné tak aby som nevyšla úplne na mizinu. Celý zvyšok nedele prebehol bez mami absolútne pokojne, možno preto, že som hlavou bola úplne mimo bytu, mimo mesta a nik sa ma nesnažil stiahnuť  naspäť, teda okrem Jakubovho výskania pri sledovaní naháňačky Lolka  Bolka v telke.  Preberala som detaily celej chalupy, prehrávala som si aj tú najmenšiu činnosť , ktorú budem musieť vykonať ak chcem prinavrátiť na to miesto život a poskladala som celú postupnosť týchto predsavzatí a určite mi hromada ďalších unikla.

Nebola som si istá, či mám chuť oboznamovať mamu s tým všetkým, ale skôr či neskôr to sa to dozvie a čím skôr to začne spracúvať v hlave, tým väčšie budú šance, že na konci mesiaca už nebude mať na jazyku žiadne pripomienky tipu, aká som nezodpovedná, čo si pomyslia ľudia, a načo bola dobrá jej vynaložená energia, ktorú do mňa vkladala aby zo mňa niečo bolo a ja ju idem takto zahanbiť pred celým svetom, dosť, že sa na nás susedia volajú sociálku kvôli Jakubovi, ešte aj takto ju budem strkať ľuďom do úst. Presne som vedela, aké poučkové vety mi predostrie. Bolo mi to jedno. Už som z nej nemala strach, pretože napriek tomu, že som dospelá a mám dieťa, stále som v jej očiach chcela vyzerať ako niekto kto za to stojí, kto má aspoň malý predpoklad na to, že splní jej očakávania a uspokojí jej nesplnené predstavy o sebe samej. Ale po prvý krát mi to bolo ľahostajné tak ako ešte nič.

Jakubovi tam nič nebude chýbať. Bude existovať rovnako ako tu. Môže byť vonka na dvore až do večera a nikto sa nebude sťažovať na jeho prenikavé výskanie, napriek tomu, že nik nechce vedieť, že je to prejav jeho radosti, keď sa teší a nechce nikomu ublížiť, keď sotí dieťa na pieskovisku, je to len nadväzovanie kontaktu z jeho strany, pretože ho inak nadviazať jednoducho nevie. A nemusí do očí pozerať nikomu, kto sa chce len presvedčiť, že ho dokáže prinútiť. A ja nebudem musieť nikomu nič do nekonečna vysvetľovať, čo to má za diagnózu a prečo sa to stalo a odvracať  sa pred ich ľútostivými pohľadmi preloženými opovrhnutím.

Pri tejto predstave som drhla Jakubovi hlavu vo vani v sprievode jeho obvyklého prenikavého tónu protestovania a začala som nacvičovať  obhajobu môjho plánu pred mamou a popri tom som v duchu prosila Vila aby mi požičal svoj pickup na sťahovanie vecí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?