kapitola - apríl

Autor: Kristína Janigová | 13.6.2014 o 10:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

Ráno do okna narazil nejaký vták.Tupý úder mi vrazil do zatvorených viečok a pomaly som sa snažila predrať cez blýskajúce sa mravenčenie na očiach  a zhodnotiť situáciu.

Ráno do okna narazil nejaký vták. Tupý úder mi vrazil do zatvorených viečok a pomaly som sa snažila predrať cez blýskajúce sa mravenčenie na očiach a zhodnotiť situáciu. Jakub už sedel a zrýchlene sa hojdal na posteli a pozeral na okno. Bolo na šťastie celé, iba na pravej hornej strane bol otlačený matný kruh s popriliepaným belavým perím. Začala som Jakuba hladkať po chrbte aby sa upokojil a dostal do normálu.

,,Chcel k nám priletieť vtáčik, ale...“, povedala som

,,F...F..ik“, odpovedal

,,Áno vtáčik, ale máme zatvorené okno, tak nemohol.“

 Tvár sa mu začala nad tým  kriviť do ľútostivého plaču. Pootvorila som trochu okno, aby som vyvetrala a zároveň vyzrela na chodník, či tam neleží ranený operenec. Presne pod naším oknom ležala stará známa hrdlička, ktorá rok čo rok sedela v korune smreka v hniezde na vajíčkach do 22 hého mája. Stále neviem či je to tá, ktorá vtedy spadla pred štyrmi rokmi aj s hniezdom, alebo je každý rok nejaká nová, pretože každý rok tu nejaká vždy bola. Možno je to jedno, možno oni , vtáci sú ako jedno, s nejakou spoločnou dušou, s jedným hnacím motorom, len jednoducho hýria farbami aby si tú dušu živili a keď narazia do okna, lebo sa im v nich odrážalo ďalšie nezmapované  povetrie ostanú nehybne ležať na chrbte s paprčkami skrčenými na bielom hebkom vtáčom bruchu so zatvorenými očami a proste zanechajú len to svoje nepatrné malé vtáčie telo akoby ani nebolo.

Raňajky boli mĺkve, Jakub okopával rozhojdanými nohami nohy stola, ľútosť nad mastným fľakom na okne bola už dávno zabudnutá a pokyvkával hlavou, čo zvyčajne človek robí pri dobrej hudbe. Nikdy nekýva hlavou do rytmu na žiadnu hudbu, vlastne som ho nikdy nepočula spievať a nikdy som ho do toho ani nenútila. Zaujato som naňho civela  s nechápavým úsmevom až tak, že som nepočula trúbenie z  Vilovho Pickupu a strhla som sa až pri druhom zatrúbení.

Zapla som Jakubovi telku a dal mu do ruky vešiak, čo hl automaticky preplo do fázy hybernovania na gauči bez potreby robiť niečo iné ako kývať ním do strán a pri tom sledovať pohybujúce sa písmenká pod aktuálnymi rannými správami. Hodila som na seba sveter, skočila do topánok a letela dolu schodmi. Vilo na mňa pozeral podozrievavým pohľadom, keď videl to nadšenie a úsmev s akým som otvárala pivnicu. Korba vyblýskaného čierneho Pickupu sa zaplnila len do polovice. Nebolo čím. Okrem zrolovaného matraca, dvoch karimatiek a dvoch prikrývok, väčšinu nákladu tvorili tégliky s farbou, lakom a fermežou na drevo a do jednej veľkej cestovnej tašky, jednu z maminej zbierky kufrov sa zmestilo od mydla, uterákov až po štetce, šmirgle a celého balenia zápaliek.

,,Poď na kávu, kým sa prezlečieme,“ odpovedala som s nezmeneným vysmiatym výrazom v tvári

Celý čas ako sme vynášali veci z pivnice nepovedal ani slovo, vlastne celý proces trval asi 20minút.

,,Mama je doma?“ opýtal sa na schodoch.

,,Nie, ako vždy robí.“ Vlastne mi to vyhovovalo, Celé to prebehne bezbolestne, v tichosti, ktoré potlačí všetky možné otázky.

Vilo si sadol do obývačky na gauč vedľa Jakuba, ktorý  vôbec nezareagoval a neodtrhol zrak od obrazovky. Vyrušilo ho len Vilove pravidelné cinkanie lyžičky pri miešaní kávy. Obliekla som sa a zrýchlene no rozhodne som sa pohybovala po byte a hádzala posledné maličkosti do svojho batohu. Zubné kefky, pastu, nejaké náplaste, alpu, gumičky do vlasov. Vypla som Jakubovi telku a odignorovala jeho zlostné zavrčanie. Tušil, že je vo vzduchu nejaká zmena, ktorú nedokáže rozanalyzovať a zautomatizovať, tak sa poslušne  vybral za mnou do izby, kde som ho obliekla do teplákovej súpravy. Potom si kľakol k svojmu modrému batohu so semišovými pásikmi a nevedomky vyčkával čo sa bude diať ďalej. Keď som strčila ešte nachystané chlebíčky do prepchatého vaku a pripravila na chodbe topánky Vošla som do izby kľakla si k Jakubovi, zobrala do rúk jeho hebkú bacuľatú tvár. Keď pohľad automaticky nasmeroval na môj rukáv, vedela som, že je pripravený počúvať.

,,Kubko, teraz pôjdeme s ujom Vilom do auta, odvezieme sa, pôjdeme sa pozrieť  na jeden domček, ktorý je ďaleko odtiaľto.“ Slovo ďaleko som použila zámerne pretože viem, že sa mu páči, asi pre to, že  ho vždy pri ňom trochu teatrálne vyslovujem.

,,Ď...ko,“ zopakoval preňho tak abstraktný pojem.

,,Áno, ďáááleko,“ zopakovala som. No aj tak som ešte nemala vyhraté. Na vozenie sa v aute nie je zvyknutý, tak som na to Vila vopred pripravila.

 Bude škrečať až za mesto, potom zo škreku a so zachrípnutým hlasom prejde do hlučného hmkania a hojdania sa na sedačke až kým ho z auta nevyberiem.

,,No, tak poďme na to,“ťažko si vzdychol, zdvihol obočie  a otvoril mi zadné dvere. Jakub si pokojne vysadol na sedačku akoby ani nebola pravda čo som Vilovi práve vykreslila. No naštartovaním sa začal odvíjať pôvodný scenár.

Keď prešiel do fázy udierania si hlavy do operadla Vilo sa pár krát odvážil pozrieť do spätného zrkadla aby presvedčil svoj strach, že môže prestať tlačiť pravou nohou na plyn, ale to už sme zabáčali do poslednej dediny. ani tu nebol príliš zhovorčivý. Vilo mal zvláštny vzťah k môjmu spôsobu pripútanosti k Jakubovi. Nerozumel tomu a zároveň to trochu odmietavo obdivoval.  Jakubove správanie sa tak ako mnoho iných ľudí, čo som mu vôbec nezazlievala. Moja mama s ním žije v jednom byte a nie je schopná sa k nemu priblížiť. Jednoducho celému tomu nerozumel. Ani ja som tomu nerozumela. No vlastne ja tomu rozumieť možno ani nemusím, len to potrebujem prijať. Nemusím sa s tým ani zmieriť, pretože som s tým nikdy nebojovala. Len s ním teraz potrebujem odísť, sama, ďáááleko od ľudí.

Nemusela som vôbec navigovať, stačilo povedať len na koniec dediny, žiadne hľadanie čísla domu a zvedavé pohľady susedov sprava,  zľava, z oproti. Dedina mala ako každá krčmu, oproti ktorej bolo celkom udržiavané ihrisko pre deti, nad ihriskom sa pnel dom smútku, pod ním mini parkovisko, kde stávalo starostove auto napriek tomu, že mal dom pár metrov od úradu a úrad bol hneď vedľa krčmy. Jediné čo mi na tejto rozťahanej dedine do jednej dlhej ulice nešlo do hlavy, kde môžu mať kostol. Ten predsa vyčnieva ako prvý. Koniec asfaltky lemovali dva veľké smetné kontajnery, z ktorých trčali pneumatiky, operadlá gauča zo sedemdesiatych rokov, na ňom sedeli igelitky rozhryzené plchmi a ktovie akými zmutovanými vevericami. Odtiaľto viedli asi tri poľné cesty po ktorých by teoreticky malo prejsť minimálne dvoma kolesami poháňané auto. Vilo zastavil a Jakub mi trochu povolil zovretie môjho fialového zápästia.

,,Tak, kade slečna?“ opýtal sa Vilo trochu skľúčene.

,,Touto,“ ukázala som prstom doprava, na najstrmšiu a najzarastenejšiu z ciest. Vilo vyvalil oči, ohol sa aby sa uistil, že vidí dobre a odfúkol si.

S pridaním plynu Jakub pokračoval v svojej monotónnej upokojujúcej činnosti a mne sa začínali uvoľňovať opraty, cítila som zvláštny pocit uvoľnenia, akoby mi niekto premasíroval dôkladne celé telo a prestávate ho cítiť ako nejakú príťaž. Cesta bola zjazdná, tento rok snehu až tak veľa nebolo, takže zem nebola presiaknutá vodou a  slabé prešmykovanie kolies zmierňovali vystupujúce skaly.

Konáre stromov, kríkov s krikľavo zelenými mladými listami a vysoké suché trávy popri ceste dotieravo olizovali zaprášený čierny tereňák, ktorý pravdepodobne po prvý krát skúša svoje ventilátory pri hodinovom  20percentnom stúpaní na jednotke . Bolo to len obyčajných 600metrov nad morom, žiaden vysokohorský výstup, ale plynul tak postupne, pomaly,  že sa strácala príčina, dôvody, myšlienky čo spravím práve teraz, čo by som mala a čo nemala urobiť aby som si pripomenula, že som na žive, že robím niečo, čo je, bude dobré. Tie myšlienky zrazu neboli dôležité. Opadávali zo mňa ako prezreté hrušky napriek tomu, že boli trpké a nekompromisné. Znova ten istý pocit uvoľnenia ako pri prvej výprave, keď som kráčala na slepo, v hmle dolu kopcom pomedzi pichľavé mladé slivky k domu a nevedela som, že kráčam dolu kopcom, nevedela a nevidela  som vôbec nič, okrem kôstok, ktoré mi chrapčali pod nohami.

V aute sa mi zdalo, že ideme večnosť  a ja som sa nevedela dočkať, kedy budeme na mieste. Pešo mi to hore trvalo asi Hodinu a pól, v hmle s krátkymi prestávkami na vydýchanie sa a autom to trvalo iba o pól hodinu menej, to mi nešlo do hlavy ale vzápätí sa začala vynárať obloha, ktorá presvietila koniec stúpania, cesta zmizla za svojím oblúkom a boli sme na vrchole pri ceduľkách so šípkami a menami miest na ktoré odkazujú.  Z ľavej strany, na ktorú sme mali zabočiť sa prudko privalil červený jeep ako zúrivý býk prudko zabočil dolu kopcom, po ktorom sme sa práve vyškrabali. Zarazilo nás, že tu vôbec stretávame mobilnú motorizovanú osádku. Stihla som zaregistrovať dve mužské postavy vpredu. Obaja starší muži, vodič mal biele krátke vlasy a guľatú tvár a vedľa neho sedel chlapík s dlhou tmavou bradou a neprítomne pozeral dopredu, ruky mal spustené vedľa tela a vyzeral ako nadrogovaný, alebo pri najmenšom bez duše, vôbec si nás nevšimol na rozdiel od vodiča. Trochu nás to vyviedlo z mieri, no po chvíli sme pokračovali v ceste, teraz už omnoho presvetlenejšej a prívetivejšej ako dolu v lese.

Teraz doľava, nasmerovala som Vila ku krížu pod troma mohutnými lipami. Jemný jarný  vánok  a slnečné lúče sa vlnili v tráve uzavretej  malou kovovou bráničkou každoročne pretieranou sivou farbou. Z nej vyrastal kríž, tak ako z betónovej vázy plastové kvety hneď vedľa neho, každoročne pretieraného sivou farbou.

,,Je to tu pod krížom asi 100metrov.“ Pomaly sme sa dodrgáľali až k slivkám.

,,Vyložíme to len na dvor, lebo chcem vnútro kompletne vypratať, vyčistiť a tak, ok?“

,,Ako len chceš.“

Zastali sme uprostred úzkeho dvora, tesne vedľa chlieva, stodoly a obytného priestoru. S vypnutím motora prestali aj údery do operadla  a mojou rukou Jakub otvoril dvere na aute. Pohotovo vystúpila a o pár sekúnd sedel na malých betónových schodoch pred dverami domu. Uprene pozeral na hŕstku mladých narcisov vedľa schodiska a jemne sa pohojdával. Žiadne nežiadúce reakcie, či zatnutie sa pri dverách auta, alebo krúženie uprostred dvora, pretože nevie určiť svoju polohu na mieste na ktorom sa práve nachádza. Vilo neveriacky pozoroval jeho rýchly presun k dverám tak ako ja. Chvíľu sme ticho stáli vedľa auta a striedavo odfukovali ako po skončení  vedomostnej súťaže, v ktorej som ja hlavnou finalistkou. Vilo sa začal dôležito pozerať na stavby ako ozajstný chlap. Nakukol do stodoly a cez okno do domu, vložil ruky do vreciek a pokrčil plecami akože na čo čakáme a otvoril zadok korby a poťahoval nosom.

Po asi pätnástich minútach bola korba pickupu prázdna a Vilo stále mlčky posmrkávala a nevedel, čo povedať aby neprezradil svoj strach z celej tejto situácie. Akoby tu nechával dcéru aby sa napospas sebe samej, bez rituálov, bez správnych rozhodnutí mohla  étericky usmievať , s očami, ktoré sa vyhýbajú jeho pohľadu. Na šťastie nečakal žiadne obhajovanie a vysvetľovanie môjho zámeru.

,,Díky Vilo,“ usmiala som sa na neho a on sa nahol a dal mi pusu na líce, nasadol do auta a zmizol v krikľavej záplave zelenej. Na kopci chvíľu stál a potom zmizol z dohľadu.

Jakub stále sedel na schodoch  a uprene hľadel na hromadu vecí v jeho zornom uhle. Trochu ma striaslo od jemného vánku, ktorý mal stále mrazivé dotyky a prepadol ma strach, či stihnem vnútro pripraviť na dnešnú prvú noc, ktorá sa v diaľke blížila. Nemala som tušenie, čo ma vonka môže v noci čakať a aké zvieratá majú na tomto pozemku svoju nočnú.

Pomädlila som si dlane, otvorila kufor s oblečením a vyhrabala bundu, ktorou som prekryla  Jakubovi chrbát. Ani sa nepohol.  Zhlboka som sa nadýchla, Prekročila ho a vošla dnu. Kalendár so srnkami tam visel ako v 76tom, ako pred mesiacom. Posledné slabé lúče slnka vyrezávali vo vnútri izby svetelný  pás , ktorý zachytával vyplašený pohľad jednej zo srniek. Malé okná po chvíli svetlo obmedzili na tiene a tmavnúce plesnivé steny. Začala som rozmýšľať, čo tu do čerta vlastne robím. Čo mi už celkom preplo, že som sem dovliekla aj svoje postihnuté dieťa, ktoré bez pohnutia už hodinu sedí pred dverami?

Znova ma striaslo. bez premýšľania som sa skrčila k nohám postele vedľa zatuchnutého kredenca a potiahla som ju na šmyku von  dvermi. Jakub bez slova zišiel zo schodov a chladne pozoroval zápas s drevenou opachou, z ktorej vypadávali kusy slamy a trčali obrovské hrdzavé struny. Nechala som ju na dvore. Po dvojminútovom prehrabávaní v hromade našich vecí som vytiahla skladací portviš a vtrhla naspäť do domu. Pohybovala som sa ako kreslená postavička v zápale nejakej činnosti, ktorá jej má zachrániť život na dnes. V záchvate zametania drevenej zvlhnutej dlážky ma napadlo, že budem potrebovať vodu, keď chcem svoj záchvat doviesť do konca a neviem, kde je tu studňa. Ako to , že som na to vôbec nepomyslela, keď som to tu plánovala? Vnútro izby sa zmietalo v 50 ročnom prachu a myšacincov a vonku stál Jakub a hlučné šero, ktoré cvrčkalo, húkalo, šuchtalo a zavýjalo. Zhodnotila som, že sa budem musieť uspokojiť iba  s ako tak pozametanou podlahou a hneď ráno musím bezpodmienečne vypátrať studňu. S vedomím, že si nemôžem nikde pustiť kohútik, vypláchať handru, či naplniť pohár s vodou som začala potláčať rastúcu paniku a vyšla skontrolovať Jakuba a priniesť zrolované karimatky a mamin starý matrac do vnútra. Nerátala som s takouto vnútornou rozladenosťou a začínajúcou panikou. Len nech Jakub nezačne štrajkovať  a bude odmietať vojsť dnu, a keď dnu aj vojde, nebude chcieť spať na matraci, alebo mu nesadne pach stariny, ktorým páchne celý dom. Sú desiatky dôvodov, prečo by mal reagovať po svojom a donútiť ma opustiť toto miesto ešte pred tým ako som si tu mohla vydýchnuť bez svedkov, susedov, ľudí aspoň pár hodín.

Spomínam si na istú chatu, kam sme s bratom a s mamou raz  šli. Bola uprostred vysokých ihličňanov, moja hlava bola na úrovni najvyššieho koreňa toho stromu, ktorý posledný vytŕčal z pod vrstiev machu prekladaným hnedým zoschnutým ihličím. Z poza kmeňov vytŕčal laznícky dom, pretože mal iba dve izby, kuchyňu a chliev, v ktorom nebol už roky dobytok iba hromady sena, v ktorom sme sa pred večerom váľali. Mala som asi 8. Najjasnejšie si spomínam na starú drevenú posteľ s vysokým jednoducho vyrezaným čelom a na to ako sa pozerám na seba a na brata zahrabaných v neskutočne ťažkej, nadýchanej duchne v hladkých bielych obliečkach z dverí domu. Bolo nám vidno iba čelá a ja som si bola cudzia.

Rozložila som dve karimatky a na ne  asi 20cm hrubý matrac na dlážku medzi polorozpadnutú piecku zo šamotových tehál a oknom a čakala kým usadne prach. Kufor s vecami  a batoh som dotiahla hneď vedľa dverí, vylovila som balík so sviečkami, zápalky a rozostavila ich po tehlách. ktoré sa povaľovali po podlahe ako záplaty na myšacích dierach. Vonka niečo ťahavo prenikavo zavylo. Vyšla som na schody a sadla si vedľa stojaceho Jakuba a snažila sa v šere zaostriť na jeho tvár, no neprezrádzala nič ako vždy.

,,Kubko?miláčik, pozri sa na mňa,“  vstala som a natlačila sa do jeho zorného uhla

,, poď so mnou, dám ti mliečko do pohárika,“zahľadel sa mi na rukáv, čo znamenalo, že ma počúva a pomaly vykročil po schodoch ku dverám. Otvorila som, pomaly sa presúval za mojím chrbtom až k matracu, usadila som ho, vedľa som sa zložila a z krabice nalievala do pohára dva a pól deci mlieka.

,,M...ško,“ povedal po asi troch hodinách mlčania.

Vyplašene som sa naňho usmiala a trochu sa uvoľnila. Rituáli sú ako záchranné koleso hodené ďaleko od brehu, ale je ho ešte vidieť. Vyzula som mu topánky, hýbal sa len minimálne a pozeral stále dopredu, neobzeral sa ani po izbe, neregistroval matrac, na ktorom sedel, pozeral na plamienky troch čajových sviečok na okne, ktoré zasahovali do jeho zorného uhla. Natiahol ku mne tvár  na znak, že má mliečne fúzy, utrela som mu ich, natiahla mu na nohy teplé ponožky a rukami som mu naznačila aby si ľahol. Po d natiahnutou dekou sa vyrovnal, ruky priložil vedľa tela a trochu sa otriasol ako by ho prešiel mráz. Roboticky zavrel oči ako stroj. Zostala som vedľa neho sedieť ako obarená. Nečakal ani že mu začnem čítať. Správal sa ešte neprirodzenejšie ako obvykle.  Tma sa rozliala v celej svojej paráde po každom kúte v izbe. Oranžovo žlté blikajúce svetlá zo sviečok sa mihali po stenách a oslepovali myseľ. Ešte sa tento deň neskončil a už sa bojím zajtrajšieho. Schúlila som sa po sediačky do klbka a rozmýšľala kam som dala svoje vlnené ponožky. Chlad a storočný pach samoty ma paralizoval, tak som pohyby zminimalizovala na stočenie sa chrbtom od steny a zabalenie do deky. Vyhodila som na  nás ešte jeden rozzipsovaný spacák a myseľ som sústredila na tú stenu, ku ktorej som sa uložila chrbtom, a na to ako mi mal ten automatický úkon zaručiť, že ma nič nečakané  od chrbta nezasiahne bez toho aby som na to videla. Nebol to klasický pocit strachu, ale taký jednoduchý, čistý pocit mojej  malej existencie schúlenej pod dekou, na ktorej mihotavé tiene sviečok budujú svoju moc. Snažila som sa rozobrať Jakubove správanie, chcela som prísť na to, kde sa to stalo, ten zlom. Bola to cesta, rázcestie, či cesta autom, ktoré zle znáša, alebo samotný dvor. Ale tie schody sa stali v sekunde útočiskom, neprotestoval pri vchádzaní dnu, nerozumiem tomu. Nemôžem ho ani len objať. Objatie by mi určite  pomohlo, no jeho by pri tom pálilo celé telo. Keď sa v blízkosti asi 20metrov od domu začalo ozývať pravidelné húkanie sovy, usúdila som, že je najvyšší čas vypnúť zvuk tomuto hlučnému všehlasu prírody, ale spánok páchol vlhkým drevom, dýchal chladom blízko pri zemi. Viečka som zatlačila prstami na oči a poriadne ich pretrela. Svrbeli  a  omínali od prachu a únavy. Na koniec ma predsa len trochu kŕčovité zaspávanie premohlo, ani neviem ako a  bola som  na chvíľu preč.

 

Deň č.1

Ťažký vzduch nasiaknutý parami klíčiacich papradí, hríbov, nahnitej kyslosti stien obaľoval celú moju tvár. To jediné mi trčalo z pod deky. Zmes ovzdušia mi dorážala na viečka. Pozrela som na zarosené okenné sklá. Opatrne som sa otočila k Jakubovi. Nešlo mi do hlavy, prečo ešte nevstal, neposadil sa a nenarážal do mňa kolenami pri pravidelnom hojdaní sa. Nikdy sa mi nepodarí vstať skôr ako jemu. Otočila som hlavu a Nosom som zavadila o jeho hebkú teplú tvár. Zarazene som pozerala na broskyňové chĺpky na lícach a pod nosom. Spal ako anjel s uvoľnenou tvárou, našpúlenými plnými perami a dlhými mihálnicami, ktoré na svetle naberali zlatú farbu. Opatrne som sa vytiahla z dekovinovej kukly. Rozhodla som sa nevenovať vnútrajšku najmenšiu pozornosť, kým nenájdem studňu. Bolo mi do plaču, mala som strach. Ťahalo ma to von, na čerstvý vzduch, na vychodenú cestu, ktorou som sem prišla. Telo som mala skrehnuté, pokrčené. Pri dverách som sa ešte raz uistila že sa Jakub nepohol a že môžem na chvíľu vypadnúť bez jeho naliehavého sprievodu. Za dverami sa rozozvučalo hlučné ticho. Schody boli mokré,  nasiaknuté ovzduším, váľky z ktorých opadala omietka po okrajoch domu si ťažkali rosu na svojich hlinených telách. Rozširovali sa mi póry na tvári a začalo som mať vlhko v nose. Potiahla som si a ozvena prešla cez vyhodenú posteľ pod schodmi až po chlievy oproti a potiahla si tiež.  Záplavu kríkov a stromov s malými krehkými púčikmi pod tmavohnedou  premočenou kôrou valcovalo ružové svetlo slnka. Chlad so značným percentom vody vytváral dialóg, ktoré ho  začalo rozpúšťať. Sviežosť  mi rozmotávala zahrčkané miesta v hlave, ktoré z donútenia spali so svojimi bezhlavými obyvateľmi bez toho aby boli pustení k slovu, čo je vlastne vhodné v podmienkach, kde mi na krik zo sna môže odpovedať  ešte prenikavejšie stvorenie.

Prešla som cez dvor a premýšľala som, kam do čerta zašili studňu. Všade na vôkol vytŕčala prvá tráva  a leskla sa kvapkami vody. Malinčie a všelijaká chrapač húževnato obrastala celý dvor ako zámok šípkovej ruženky. Mala som dve možnosti, buď sa budem štverať hore kopcom ku krížu a trom lipám, kadiaľ som prišla, alebo to otočím dolu kopcom. Logicky, voda by na kopci asi nedávala zmysel. Tmolila som sa dolu v celku strmím briežkom cez kopy uľahnutej starej trávy a pichľavých podpníkov vyrastajúcich pod prestarnutými slivkami.  Navigovali ma hrdzavé plechové vedrá pohodené na rôznych miestach v tráve. Všetko bolo v rôznych odtieňoch hnedej, po snehu ostalo na zemi kde tu biela pleseň, akoby špinavá vata ktorá obaľovala pôdu pod snehovou pokrývkou ako ďalšia z jej vrstiev, iba nad hlavou sa vyjasňovalo.  Na konci svahu ležal obrovský práchnivý  strom vyvalený priečne cez járok a prerastený hebkým machom. Pár metrov vyššie bol jeho prameň, pod veľkou ploskou skalou bola vyhĺbená jama, v ktorej sa hromadila stekajúca voda z kopca. Napadlo ma, že ten, kto si dom postavil tak ďaleko od studne musel mať asi veľa synov, lebo nanosiť vodu pre celý statok jedným človekom bolo asi značne vyčerpávajúce. Na druhej strane, to bola ich práca, mohli ju robiť aj celý deň a v noci bezsenne spávať. V premočených tramkách som sa prečvachtala k studni a ponorila dlaň do priezračnej vody.. Bola ľadová. Odhodlane som si pretrela tvár a okamžite som bola absolútne na žive vo svojom vlastnom tele. Dobre, vodu by sme mali. Vyškriabala som sa naspäť pred šípkový minizámok., ktorý zospodu vyzeral ako archa v tvare písmena U na vrchole zeleného balóna, ktorý práve pristál.

Jakub sedel na matraci  a jemne sa kolísal. Keď som vošla zdvihol ku mne zrak a povedal

,,M...ško?“

,,Jasné, Kubuš.“

,,K...bš,“ zopakoval, pretože takto ho nevolám často, takže sa pravdepodobne snaží rozanalyzovať situáciu, ktorá k tomuto rozhodnutiu viedla. Ale keďže vie, že v krátkej chvíli dostane mliečnu dávku, všetko prispôsobil momentálnej delikátnej nálade očakávania jediného zmyslu života.

Chvíľu trvalo kým som namontovala varič na plynovú bombu, ale Jakub bol trpezlivý. Ticho sedel a niečo si šepkal. Upokojilo ma, že zo včerajšieho Jakuba upustil a zdalo sa, že sa vrátil bez vážnejšej ujmy. Naraňajkovali sme sa na matraci.

Poutierala som Jakubovi prsty od masla, ktoré mal kŕčovito zaborené do rožka. Napchal si asi štvrť rožka do úst a s napučanými lícami sa prudko postavil, otvoril dvere a vyšiel von ako by ho niekto volal a on zrýchlene poslúchol.

,,Jakub?“ zvolala som naňho no samozrejme neodpovedal. Vyšla som za ním. Nesadol si na schody ako som predpokladala. Zazrela som ho zabočiť za stodolu  a smeroval do sadu. Kráčala som pomaly za ním. Malá vzpriamená postava vošla pod holé koruny rozkonáreného ovocného sadu, ktorý viedol k miestu kde mi Pavol Horec ukázal úle. Na konároch nebol ani lístok. Hnedé, vlhké ručiská stromov ukazovali na všetky smery. Boli prerastené a obalené sivo zelenou plesňou, bolo ich asi dvadsať. Stáli na mieste, na ktorom budú stáť až do vyschnutia svojej životnej šťavy času. Tu bolo viac ticha ako v okolí dvora. Neodrážalo sa od stien žiadne vtáčie spevy a škvrčanie všelijakého prebudeného hmyzu, ktorý po zime nevie, ako čo najprenikavejšie oznamovať že sú na žive. No nie je to také suché automatické každoročné prebúdzanie sa, je to vlastne hluk úplne nových členov, ktorý cítia jar vo vzduchu absolútne prvý krát, pretože sa vykotili asi pred týždňom a niektorý hmyz možno iba včera.

Jakub rozhodne prechádzal uprostred aleje tohto všetkého a splýval v šedomodrej bunde s okolitým priestorom. Lahodil oku ako jediný viditeľne sa pohybujúci tvor uprostred usadených rastlín, svetla a hnedej v tichu za stodolou. Šla som asi pár metrov za ním, zvedavá kam má namierené. Slnko sa už začalo opierať o tmavú zem pod stromami a pod jeho svetlom sa zabelel malý biely dom na konci sadu. Včelnica uja Jana, ktorú som si pred mesiacom nestihla prezrieť, pretože som bola príliš zaujatá Pavlom Horcom. No Jakub sa nezastavil pri ňom, išiel až zaň. Hneď za nízkymi vápnom natretými múrmi tohto domu sa začali vynárať asi tri desiatky vyblednutých, rosou potiahnutých drevených úľov, leskli sa  v troch radoch po desať kusov tesne vedľa seba. Kým som tam prišla, Jakub sedel hneď vedľa prvého úľa v prvom rade na drevenej klade na ktorej boli všetky položené. Chrbát nahrbil aby mohol  hlavu pritisnúť tesne ku stene úľa. Lakte mal položené na kolenách, dlane mu voľne viseli  a jemné popolavé vlasy obrastali stenu úľu vyhrievanú ranným slnkom. Ticho sa znova znásobilo, akoby tu  bol jeho prvopočiatok a zároveň rezervácia iba pre zvuk, ktorý vychádza z úľov. Oprela som sa o roh stavby a mlčky som ho pozorovala. Na takúto automatiku v konaní som u Jakuba zvyknutá, aj na veľmi konkrétny cieľ na ktorý sa zameriava, ale nešlo mi do hlavy ako mohol vôbec vedieť za čím ide práve tu, na mieste na ktorom v živote nebol. Možno už z dvora počul bzukot včiel, má veľmi dobrý sluch, alebo cítil zvláštnu nasladkastú, mäkkú vôňu akoby medových sviečok, ktorá obaľovala celý tento proestor a  odtiaľto sa  dostala až k jeho vybudeným zmyslom. To bolo najviac pravdepodobné. Letáče úľov boli otočené k lesu a vychádzajúce slnko im osvetľovalo boky. Z každého jedného postupne vyletúvali a trochu skrehnuté sa vracali včely so žltými čiastočkami na chlpatých zadných nôžkach. Sadali na vyhriaty letáč, trochu pookriali nabrali dych aby dotiahli náklad dovnútra. Až  ku mne doliehal  hmýriaci hluk, ktorý spoločne udržiavali v tej istej rovine, ani sa nestupňoval ani neutíchal a pred tvárou mi krúžila jedna z nich.

,, ... neveril som, že vás ešte uvidím", ozval sa z poza chrbta zamatový mužský hlas. Strhla som sa, prudko som sa otočila až som doňho narazila plecom a zachytila sa o jeho ramená. Pozeral sa na mňa trochu zarastený ako naposledy. Modrými očami sa zarezával do tých mojich a nežne sa usmieval.

,,Pavol Horec", vyšplechla som v kyslíkovom dlhu jeho meno a pozerala naňho ako na zjavenie.

,,Keby ste mi povedali kedy prídete bol by som vám pomohol vybaľovať".

,,Doviezol ma kolega z práce a to čo som mala so sebou sa nedá nazvať batožinou, ale ďakujem". Stále sme stáli v bezprostrednej blízkosti , cítila som sladkú vôňu, keby mali vône farby toto by bola určite modrá. Valila sa na mňa ako lepkavá masa na miesto tepla, ktoré malo sálať z jeho dychu. Mal oblečenú vyteplenú maskáčovo zelenú vestu , pod ňou vlnený hnedý pulóver a vyšúchané rifle, presne tak ako pri našom prvom stretnutí. Odtrhol pohľad z mojej tváre, nahol sa aby z poza rohu nazrel na Jakuba a chvíľu sa naňho pozeral.

,,To je môj syn, Jakub", otočila som sa  a ubezpečila sa že je stále v nezmenenej póze.

,,Váš syn"? , stále hľadel na neho a jeho výraz neprezrádzal nič konkrétne.

Neviem prečo, ale trochu som sa pri tejto otázke zahanbila, sklonila hlavu a uškrnula sa akože hej dobre si počul. Čudáčka a k tomu s deckom, nestráviteľná komplikácia. To nemohol tušiť. Usmial sa a neodtrhol z Jakuba zrak.

,,Počúva ich a upokojuje ho to", povedal rozvážnym hlasom.

,,Aj mňa to napadlo, ale nebola som si istá, totiž pri ňom sa ťažko analyzuje čo sa odohráva v jeho hlave. Nepoštípu ho"?

Nie, sú zaujaté dopĺňaním zásob po zime a kým im nepobehuje popred letáče nemáte sa čoho báť.

Neodvážila som sa ho opýtať na  to ako sa z ničoho nič sem Jakub vybral, bez toho aby vedel čo tu je, aj keby mi možno vedel dať na to odpoveď. A vôbec, ako to že som si bola úplne istá že mu tú otázku položím a on mi bez váhania odpovie a ja sa mu začnem vzďaľovať pretože začnem padať do priepasti, do ktorej padajú tí čo si z ľahostajnosti zakladali na oči  a uši pásu aby nemuseli nič vidieť a počuť  dôvody ich spackaných životov.

,,Ten bzukot je vnímavý človek schopný zachytiť aj na desiatky metrov. Najintenzívnejší je samozrejme v úli. Akoby sa tam vo vnútri zlieval všetok čas, ten ktorý bol a ktorý bude, na neustály pohyb. Včely si uvedomujú nevyhnutnosť svojej služby  a nezastavia sa až do úplného vyčerpania. Vnímajú len priestor a svoju nevyhnutnosť". Odpovedal mi bez toho aby som svoju otázku vyslovila.

,,Včely si uvedomujú"? usmial sa

Trochu ma to prekvapilo, no v zápätí ma náhle napadli tie chlpaté nôžky a tá žltá vec na nich, tak som sa na to opýtala.

,,Na treťom páre nôh majú  zbieracie chĺpky, ktoré vytvárajú peľový hrebeň, na ktorých nosia do úľa peľ", odpovedal zanietene a nespúšťal zrak z môjho syna.

,,Koľko má  rokov"?

,,5",

,,...ak máte čas , spravíme si čaj, ak máte čas", hm, to bol gól, tu má čas bezpochyby každý, kto sa tu objaví, čo iné by sem prišli hľadať .

,,veľmi rád". Jakubova poloha ostala nezmenená. Podišla som k nemu, pohladila som ho po vlasoch, mierne sa strhol, ale omráčene vstal ako vytrhnutý zo sna a poslušne kráčal vedľa mňa. Pavla si vôbec nevšimol, prešiel okolo neho tak, že doňho plecom trochu narazil.

,,Kubuš vráť sa a povedz ujovi aspoň ahoj", zahriakla som ho, no nereagoval, kráčal pomaly cez sad.

,,Nechajte ho", povedal a netváril sa nijak zaskočený Jakubovým neprítomným správaním, asi mu to došlo keď ho videl skrčeného sedieť bez pohnutia vedľa úľa. Myslím, že to bežne 5ročné deti nerobia, že  15minút  pripomínajú skamenelinu. Prešli sme popod holé konáre , ktoré sa uprostred cesty prepájali a zapletali ako povykrúcané prsty starých žien, prešli cez stodolu na dvor. Pavol sa ticho uškrnul nad vyhodenou posteľou.

,,Ak dovolíte", povedal a vošiel do časti domu, hneď vedľa dverí do kuchyne,  ktorá mala ako všetko tu status skladu, či chlieva a po necelej minúte vyvliekol neveľký drevený stolík s odlupujúcou sa preglejkou po bokoch a na to so starou vyrezávanou lavicou, ktorá bola súčasťou domu asi od jeho postavenia. Handrou, ktorú vytiahol nevedno odkiaľ ju poutieral a spokojne sa pohrával s jamkami pri úsmeve na tvári. Jakub sa ako obyčajne usadil na betónových schodoch. Pavol poposúval vodou napité starožitnosti k múru, ktorý naberal teplo zo slnka už od rána a posadil sa na okraj lavice asi meter od betónových schodov. Jakub sa zahľadel na roh stola a pokračoval v svojom bezvýraze.

Po desaťminútovom hrabaní sa v batohu s potravinami som konečne naďabila na čajové vrecúška, voda už minútu vrela. S roztrasenými rukami som vedľa seba postavila dve šálky, moju a Jakubovu, pretože to boli jediné šálky, ktoré sa tu ocitli. Napadol ma ešte, nejaký podsedák pod Jakubov zadok. Zhrabla som svoju bundu, ktorú som mu plánovala podstrčiť . Prehodila som si ju cez plece a v rukách ma šálky začali páliť, tak som zrýchlene vybehla von a nohou sa snažila nenápadne privrieť. Na schodoch nik nebol. Otočila som sa doľava, tam kde Pavol preniesol lavicu a bol tam. Sedel vzpriamene tesne vedľa Pavla a obaja hľadeli do slnka ako jašterice.

,,Ako to vyzerá s vaším fungovaním tu, potrebujete s niečím pomôcť"? Sledoval môj nemotorný presun so šálkami dolu schodmi.

,,No vlastne to hlavné som už ráno našla".

,,Ach áno, dolu vyviera až sedem prameňov. Na tomto mieste je voda aj v najsuchších rokoch. Tuším by som vás mal oboznámiť  s určitými vecami", povedal to zamyslene. Zas vedel , že som mala na mysli studňu a nie miesto na spanie, alebo čo.

,,Ozaj skôr než začnete, včera sme na kopci cestou sem stretli dvoch čudných chlapíkov v červenom jeepe", opísala som mu ich a on vzápätí stuhol a jeho bledomodrý odtieň pokožky pripomínal dýchajúci mramor, lícne kosti a šľachy na rukách mu vystúpili a ostali napnuté ako by pevne zvieral niečo neviditeľné. Meravo pozeral na moje pravé predlaktie presne ako Jakub, keď sa rozhodne počúvať. Očný kontakt bol pre neho v momente keď mi načúva nemožný. Ako každý večer doma s natiahnutou perinou až po uši leží na chrbte, kým nevezmem do rúk jeho obľúbenú knihu o  malom sivom mužíčkovi. Sadnem si k posteli, on automaticky otočí hlavu tak aby svoj pohľad mohol oprieť o moje pravé predlaktie, o ktoré si opieram knihu. Jedna z mála spätných väzieb. Pri čítaní ma upokojuje. Začne byť viditeľne prítomný. Na chvíľu mám pocit, že nie som v izbe sama, že ma niekto počúva bez ohľadu na to či mi rozumie.

Jakub sedel vedľa neho celkom blízko, dotýkal sa ho lakťom, no neodtiahol sa ako to obvykle robí pri náhodných dotykoch s neznámymi ľuďmi. Zaujala ho šálka, v ktorej bola káva. Pokrčeným obočím  mi dal najavo, že niečo nie je v poriadku, a vtedy mi došlo, že som spravila zásadnú chybu, ktorú nikdy nerobím. Použila som jeho modrú šálku s kravičkou na to aby som do nej naliala kávu na miesto mlieka a dala ju niekomu inému ako je on. Pavol držal pohár stále pevne zovretý. Jakub pozeral na šálku, pomaly uvoľňoval pokrčené čelo. Znova mi začala prúdiť krv v žilách a čakala som ako sa to celé skončí. Jakubove čelo sa vyhladilo a Pavlove zovretie pohára trochu povolilo, akoby sa navzájom zneutralizovali. Situácia vyzerala ako vlna, ktorá sa prirodzene vpíja do piesku na pobreží a stratí sa v ňom. Znova ma Jakub prekvapil. Nikdy by nikomu neprešlo keby držal jeho šálku niekto iný len tak, bez zlostného škreku a kopania a prskania zlosti na všetky strany.

,,Doktor Dionýz, on má  červený jeep", ticho prehovoril a stále mi pozeral na rukáv. ,,Tá chalupa na kopci, hneď ako vyjdete z lesa na kopec, tá je jeho. Kedysi to bola laznícka škola, malotriedka. Fungovala do 80tych rokov. Počet detí stále klesal, po znárodnení sa to tu vyľudňovalo a rodiny, ktoré tu žili sa sťahovali do miest a po revolúcii sa nejakým spôsobom dom aj s pozemkami dostal do doktorových rúk".

,,Doktor?“ trochu ma to zarazilo, pretože tie dve mužské postavy pripomínali skôr nafetované múmie bez výrazu tváre.

,,Áno, všeobecný, má prax vo vašom meste".

,,No, ..to by som na neho nepovedala, vyzeral ako nasosaný bezdomovec". pousmiala som sa.

,,Hej, je trochu zvláštny. Ale po kopcoch chodí veľa zvláštnych ľudí". Pozrel sa na mňa akoby som mala uhádnuť nejakú hádanku, ktorú ešte nepoložil.

,,Chodí sem často"?

,,Dosť často. Má okolo seba zvláštnu skupinu ľudí, poľovníkov  a poskokov, jednoduchých ľudí z okolitých lazov, pomáhali mu s rekonštrukciou, s výkopmi a tak".

,,Poznal sa s Janom"?

,,Pozná sa s každým, ale s Janom si veľmi nesadli. Sú dve skupiny ľudí, tí čo sa považujú za niečo viac než v skutočnosti sú a tí na ktorých je  celá ich bublina postavená. Od Jana sa doktorova bublina zľahka odrážala. Včelári sú taká špecifická odroda človeka. Vychádzajú z obidvoch druhov, ale počas života si vypestuje v sebe niečo, čo nepatrí už do materiálneho sveta, niečo čo nie je viditeľné okom. žijú vo svete včiel a vo svete ľudí sú trochu ako outsideri". Rozprával pomaly, s rozvahou, trochu hypnotizujúco.

,,Prečo"?

,,Sú pokojní, rozhodní a bystrí,“ zasmial sa.  ,,Normálne by s týmito vlastnosťami mohli dosiahnuť  vo veľkom svete vysoké posty, ale im by sa strácal zmysel".

,,Zmysel čoho", nechápavo som sa opýtala a pýtala som sa napriek tomu, že som vedela, že do spejeme do bodu, kedy to začne byť nevhodné.

,,No tie vlastnosti, prestali by byť takými, pretože sa vytvárajú iba v spoločenstve, ktoré má pre ne vhodné podmienky, uprostred ktorého môžu padnúť na úrodnú pôdu. Včely im ukazujú ako funguje dokonalý systém, kolobeh, zákony nevylučujúc tie Božie. Keď sa raz dostanete do ich blízkosti už nikdy nebudete môcť byť ľahostajnou, povrchnou. Doktor je samoľúby všadebol a z Jana mal v podstate strach". Zahľadel sa na stôl,  a vôbec si nevšímal že sa s ním celá lavica pravidelne kýva dopredu a dozadu ešte v jemných nárazoch Jakubovho chrbta.

,,Takže myslíte , že sem príde obsmŕdať"?

,,Pravdepodobne o vás ešte nevie, ale na tento dom má dlho zálusk a možno bude vyzvedať".

Zdvihol zvedavo oči akoby čakal, že na mne objaví strach a pud sebazáchovy, ktorý mu v mojom konaní chýba. Ale nenašiel ho. V tvári som mala možno trochu opovrhnutia z opisu mojich najbližších susedov.

,,A komu vlastne patril tento dom ešte pred Janom, určite má minimálne sto rokov".

,,V tomto dome býval najbohatší gazda na južnej strane kopca, mal troch synov",

,,Hm, to znie ako od Dobšinského", usmial sa

,,hej, no otec ich nechal nepodelených..", rozosmial sa ešte viac ,

,,..ale nie, spravodlivo medzi nich rozdelil lesy, polia, na miesto tejto časti lesa", ukázal dole, smerom ku studni a okolie. ,,Všade boli obrobené polia, ktoré synovia dali po prevrate poľovníckemu združeniu za to že ich prímu do zväzu a môžu na pozemkoch loviť".

Neisto som sa pomrvila na lavici, nebola som si istá kam toto vedie. Znelo to ako listina s privilégiami hradného pána.

,, Posledná odtiaľto  odišla ich sestra, ako najmladšia sa starala o ich chorľavú matku, keď umrela,  aj ona sa odsťahovala dolu do dediny. Miestny by možno vedeli viac, ale žije tu už len Jožko Cirkovec, ale ten je mentálne zaostalý, na jedno oko nevidí, ale inak pomôže kedykoľvek by ste potrebovali".

,,Žije tu úplne sám"?

,,Áno, nedokázal by už žiť niekde inde. Po smrti rodičov pomáhal stavať, či renovovať domy chalupárom, ktorí si ho brali pod ochranné krídla". Trocha sa zamyslel a zmraštil čelo.

,,Je to dobrák". Pre zmenu sa teraz pomrvil na lavici on. Z pohára si ani raz neodpil. Jakubove ramená a Pavlova hlava boli ako magnety, akoby sa neviditeľne navzájom pripútavali. Zvláštne bolo hlavne to, že to bol veľmi príjemný upokojujúci pohľad. Hodilo ma to na úroveň trojročného dievčatka, ktoré vidí a rozpráva sa s neviditeľnými kamarátmi, ktorí vysedávajú na poličke vedľa plyšových medvedíkov a hračkách vedľa čajového servisu.

Pavol nereagoval na Jakuba. Ani raz mu nepoložil žiadnu typickú otázku , ako napríklad ako sa voláš, koľko máš rokov, akoby vedel, že by boli položené zbytočne. Jakub sa správal príliš pokojne na to, že sedel vedľa cudzej osoby viac ako pól hodinu a pije kávu z jeho modrej šálky na mlieko.

,,Ja som zažil iba Jana a vôbec netuším ako sa tu objavil".

,,Ako vlastne prišiel ku včelám"?

,,Tuším odchytil pár rojov, čo mu každoročne viseli na hruškách. Pamätám si jednu vetu, ktorú často opakoval". Včela vôbec nevie neexistovať, ona má iba jedno vedomie, vedomie pohybu.

,,Áno spomínam si na túto vetu z denníka".

,,Hej, ten denník, zošit, ktorý za toto všetko môže".

,,Za čo všetko"?

,,No, za odvahu prísť sem, do týchto podmienok. Nemyslím, že je to najvhodnejšie miesto pre ženu z mesta, samú..", vzápätí sa zháčil , akoby si uvedomil, že sa ma to mohlo trochu dotknúť a trochu sa tak aj stalo. Umocnil moju neschopnosť usporiadať si život nech už je prežívaný kdekoľvek. Sklopila som zrak a uvažovala, kam mám v jeho profile zaradiť  túto poznámku, do môjho obrazu Pavla Horeca to nikam nepasovalo, ale tú odvahu beriem.

,,Ozaj, každý pondelok chodím do dediny na nákup. Vedľa krčmy sú mixpotraviny, kde nájdete základné potreby, potraviny a tak".  zmenil tému

,,Keď budete niečo potrebovať, pokojne sa na mňa obráťte".

,,Ďakujem, pravdupovediac rozplánovala som si nákup na jeden deň v týždni". Plánovala som sa ho opýtať na kopu vecí, ale čokoľvek povedal, hovoril takým delikátnym, zamatovým tónom hlasu, ktorý fungoval ako opar v mojej hlave. Paralizoval ma jeho tón očakávania v hlase, akoby čakal, že som sem prišla vykonať nejakú zvláštnu misiu a on mi má byť vo všetkom maximálne nápomocný. Taký malý otáznik za každou vetou ma trocha miatol a zároveň pôsobil vznešene vo svojej rezervovanosti fyzického tela, žiadne zbytočné pohyby, gestá, rozhadzovanie rukami, iba šedomodrý voňavý pohľad rozplývajúci sa ako šampónová pena na viečkach. Najprv cítite ako vám z vlasov steká na čelo a z viečok štipľavo zahmlieva videnie, pohľad na toho, kto z vás zmýva všetky nánosy voňavou letnou vodou.

Chvíľu na mňa hľadel, usmial sa a opýtal

,,Tak, čo tu vlastne plánujete robiť"?

V tejto otázke som pokojne mohla očakávať štipku posmechu, ale nebol tam, opýtal sa s prívetivým úsmevom na tvári a čakal na indície, ktoré mu pomôžu predvídať každú chybu, ktorej by som sa mohla dopustiť a on by mi v tom mohol zabrániť.  Zalial príjemný pocit bezpečia a istoty, pretože som vedela, že tu  pozná všetky staré  žumpy, priekopy, pivnice do ktorých sa pravdepodobne zveziem a on to predpokladá. a to je dobre, niekto  si ma zoberie na zodpovednosť, trochu ma to upokojilo a myslím, že to vycítil.

,,Hm, vlastne som nad tým nikdy neuvažovala, možno to bola chyba, ale nechávam si čas, možno na niečo prídem", previnilo som sa usmiala, ,,možno pi poradíte vy"?..

,,No, záleží na tom ako dlho plánujete ostať".

Nemám predstavu, nepremýšľala som nad časom, sama som sa nad týmto faktom zarazila, ale nie, nenaplánovala som nič, okrem zbalenia pár tašiek. Naozaj, čo tu vlastne vôbec budem robiť? Čo sa robí na samote, uprostred divočiny, keď máte v najbližšej dedine obchod, môžem si nakúpiť, tým odpadá pestovanie, záhrada, aj tak by som nevedela ako na to, zbierať hríby a drhnúť podlahu nemôžem večne.

,,Ako dlho bude treba", vypadlo zo mňa bez hlbšieho uvažovania.

Modré oči upieral na moje predlaktie a potom nesmelo povedal

,,Ak by ste chceli môžem vás zasvätiť do včiel, majú za sebou prvý jarný prelet po zime a o mesiac môžeme čakať prvé roje a vôbec je tu asi tridsať rodín a sám mám čo robiť postarať sa o ne".

Netušila som čo pod pojmom postarať myslí. Nevedela som si predstaviť ako sa človek o včely vôbec stará, pripadali mi také živelné a nezávislé, akoby ľudskú ruku k životu vôbec nepotrebovali.

A už vôbec som nechápala ako ja môžem zabrániť včelám aby sa vyrojili. Už samotný pojem som mala dosť zahmlený, ale predstava že vedľa mňa bude stáť a rozprávať  sa so mnou svojím zamatovým hlasom každý deň ma okamžite presvedčila. Jeho ruky neustále zvierali šálku, no z kávy neubudla ani kvapka. Dlhé prsty vrastali do veľkých zvierajúcich dlaní a ťahali  ich po mojich lícach a zároveň zakrývali pól hrdla, koniec dlane a zápästie opieral o moju kľúčnu kosť a lakeť sa opieral o prsník..

,,Chceli by ste"? strhla som sa , pretrela si oči ako pri mikrospánku a spacifikovať túto dvojzmyselnú vetu.

,,...pravdaže, pokúsim sa", pokyvkávala som hlavou na znak súhlasu.

,,Ale upozorňujem vás, že nemám o včelárení šajnu", usmial sa akoby to nebola pravda

,,Máme kopec času, teóriu zvládneme počas praxe úplne hravo. Prispôsobovanie sa prirodzenému je jedna  z tých ľahších činností".

,,Dostanem na konci nejaký certifikát"? pokračovala som pokusom o vtip, na tvári mal stále letmý úsmev akoby mal kútiky úst prilepené. Čakala som odpoveď v podobnej nálade, ale tou vetou mi došlo, že to bude oveľa závažnejšie.

,,Zmluvu, na dobu neurčitú", povedal s prilepenými kútikmi. Povedala som len

,,Platí", všetko ostatné by vyznelo fádne, na chvíľu som sa na neho nechápavo zahľadela.

,,Tak fajn, ďakujem za kávu. Tak , pomôžem vám s tou vodou"?

,,To naozaj nemusíte, zvládla by som to" ,  pozrel sa na mňa so šibalským podozrievaním

V ten deň mi nanosil  v plechových vedrách, ktoré bez hľadania vytiahol z miestnosti hneď vedľa kuchyne, odkiaľ najprv vytiahol stôl a lavicu, plný plechový sud , ktorý postavil pod eternikový odkvap obrastený machom napitým rannou rosou. Tiene stromov, stodoly a prázdnych chlievov pomaly mizli. Ticho pretínalo iba pravidelné klepkanie kovových rúčok o plechové telá vedier, tupé žblnknutie, ťukot ďatľa a prenikavý čvrkot jedného vytrvalca. Slnko začalo tlačiť Pavlov tieň do urastenej mužskej postavy a celá postava obelievala. Tvár mala jemný až nežný výraz, až sa mi zdalo, že sa usmieva, akoby bol stvorený na stereotypné nosenie vody. Jakub hltal tento stereotyp celou svojou bytosťou. Hopkal , krútil sa okolo suda ako trpaslík okolo svojho bytostného bôžika bytostných neviditeľných pomocníkov prírody. Bolo mi trochu trápne, že tu takto drie, no na  čele som nezbadala ani kvapku potu, ani lesk, či výraznejšie dýchanie. Meral cestu k studni bez prestávky a späť asi 20krát . Jakub poletoval okolo suda ako nočný motýľ okolo lampy. Keď videl Pavla prichádzať s vedrom zvýskol až zaľahlo v ušiach, čo robieva keď sa dokonale teší a pri každom vyliatí vody do suda z blízka hľadel na vodný výr, ktorý sťahovala spodná hladina. Špagety sa dovárali. Vypla som varič a vyšla skontrolovať Jakuba, aj keď viem, že pokiaľ bude voda v sude hýbať  svojim mokrým telom, bude jeho činnosť absolútne predvídateľná, bez zakrivení v priestore a čase. Dnešný deň je dňom vody. Odhalené váľky na dome boli už polo vyschnuté. Všetka voda , čo nadránom spadla rozplieskala sa po hmote, ktorá bola schopná ju prijať sa teraz zo svojho hostiteľa zdvihla a pomaly s rozpoltenou osobnosťou dúchala neviditeľne vlnila  a ohýbala vzduch. Pavlova tvár sa nadúvala pohybom. Zdalo sa že námahou očervenie, alebo sa aspoň zaleskne potom, ale nie. Kde tu ma zavial modrý odtieň vône , ktorá kopírovala jeho  trajektóriu . Biele črty svietili na slnku ako naškrobená gáza, ktorá upozorňovala na jemné ostrie okolo úst. Chvíľu som stála na schodoch a oboch pozorovala. Nezávisle na sebe obaja krúžili každý okolo vlastnej osi, bez toho aby zasahovala jedna do druhej, neprekážali si. Ako náhle Jakubov radar zaregistroval , že kráčam po schodoch s taniermi v rukách, automaticky prepol na režim JEDLO. Zastavil svoje hopkajúce telo a precíznymi pohybmi sa presunul, vystretý akoby prehltol palicu ku stolu. Ruky rozložil  opreté o lakte na stôl tak aby vymedzil priestor kam mám položiť tanier, aby som ho náhodou nepoložila mimo tohto priestoru, pretože to by celý postup, ktorým vytvoril tento rituál, musel prehodnotiť, zistiť príčinu, zmysel a akceptovanie, alebo neakceptovanie môjho činu, k čomu ale nikdy nedôjde, pretože vždy urobím presne to , čo viem, že z eliminuje všetky nežiadúce prejavy jeho nesúhlasu. Nerozmýšľala som nad tým, či konám vždy dobrovoľne, alebo si moje podvedomie vycvičil ako otroka, napriek tomu, že si to neuvedomuje. Pravdupovediac v oboch prípadoch by som konala rovnako. Položila som mu tanier so špagetami medzi ruky. Čakala som pri stole na Pavla kým sa vráti od studne.

,,Dáte si s nami špagety"? Sud bol plný,  Pavol milo sa na mňa usmial.

,,Tak, čo, bude stačiť? Na niekoľko dní  určite".

,,..Ste veľmi milý, ďakujem veľmi pekne", mám zlozvyk hovoriť v jednotnom čísle napriek tomu, že 5rokov sama nie som  a zabúdam ďakovať, prosiť a hnevať sa aj za Jakuba.

,,Tak, môžem prísť zajtra? kvôli tým včelám..."

Neviem prečo, ale v tejto otázke zavanula zvláštna naliehavosť, ale bála som sa odmietnuť, či posunúť to na inokedy, pretože by ma to stálo niekoľko prázdnych hodín bez istoty jeho prítomnosti a z toho išiel trochu strach.

,,Ja , ešte raz ďakujem, tak zajtra". Vstal, pozreli sme si do očí a odkráčal cez stodolu alejou. Po pár minútach ma napadlo milión vecí, ktoré som sa chcela opýtať, napríklad, kedy príde, no potom ma napadlo, že mobil, čo bol jediný ukazovateľ času tu hore sa mi zajtra určite vybije a prestanem mať predstavu koľko je vlastne hodín a budem sa riadiť slnkom, alebo čím. Potom ako sa mám obliecť aby ma včely celú nedoštípali, a ako dlho to celé bude trvať, aby som stihla aj niečo navariť a čo to ešte poriadiť a... tie špagety.

Celé ma to tak trochu začalo mrzieť, celé to zbrklé odovzdanie sa, bez jedinej myšlienky na Jakuba a na dom, na seba. Vždy keď to urobím, začnem sa prehnane sústrediť na to aby som nepohorela a nevenujem pozornosť aktuálnemu stavu vecí, mňa, mojim meditáciám sebaľútosti a to ma vyvádza z mieri.

S tým sudom plným vody a zajtrajším stretnutím sa do mňa vlialo toľko nadšenia, koľko som mala naposledy pri plánovaní odchodu z mesta a zanechanie klietky v bordovom paneláku. Voda bola prítomná všade od múrov stavieb, dreva na ktorom sme sedeli, po Jakubove čelo, ktoré sa ligotalo na slnku ako krídla mlynárika. Zanietene sa snažil napichnúť na vidličku každý mäsový kúsok z omáčky a osobitne ho poprevaľoval v ústach aby ani jeden neprišiel o intenzitu spojenia chuťových buniek na jazyku a neurónov, ktorý k trpaslíkovi preniesli informáciu o slastnej činnosti. Po obede som sa vrhla na sud s vodou a začala som veselo odčerpávať. Najprv okná, kredenc, všetko čo sa mokrou octovou handrou vytrieť dalo a nakoniec tá nešťastná dlážka. Jakub si zo starého smaltovaného čierneho hrnčeka čo Pavol vyhrabal spolu s vedrami, spravil naberačku. Celý čas ako som chodila, prášila, kýchala, naberala vodu a riedila ju octom, on nerušene naberal vodu a vylieval naspäť do suda a pozoroval ako sa správa vrátená k svojej podstate. Vnikala do masy svojej hmoty a pohlcuje samú seba. Keď som bola malá, mohla som mať asi osem hrozne rada som si čítavala na záchode. To bolo moje obľúbené miesto na čítanie. Moja mama to nechápala, otec si ma nevšímal a brat si tľapkal dlaňou do čela na znak, že má retardovanú sestru. Sklopila som poklop na wécku sadla si a bolo to tu. Spomínam si len na jednu konkrétnu srbskú rozprávku v tenkej zelenej väzbe. Volala sa tri krásavice. Stretne sa v nej Ján, vojak a pocestný a všetci traja boli nevedno prečo veľmi nešťastní a preto sa vybrali do sveta. Vo veľkom prekrásnom hrade ich strašil malý sivý mužíček, ktorému bola stále zima a chcel sa iba zohriať. Ján, najodvážnejší z nich mu prisunul stoličku ku peci, ponúkol ho jedlom a pitím a on mu za to prezradil tajomstvo. Ján z pivníc pod hradom plných šarkanov a obrov vyslobodil uväznené princezné. Najdôležitejší v tom celom bol rebrík po ktorom zliezol do pivníc. Keď sa boj skončil rebrík po ktorom mohol vyliezť na denné svetlo zmizol. Záver knihy sa mi spája s kalnožltým syntetickým koberčekom okolo záchodu. Malý uzavretý priestor bol asi jediným miestom v byte, z ktorého všetko pritekajúce a odtekajúce v potrubí za papierovou stenou odnášalo do bezpečia stroskotanú loď s mamou a otcom a ja som stála na každom brehu, ktorý pripadal do úvahy  a splachovala záchod.

Stmievanie stiahlo teplotu o pár stupňov a chlad začal liezť pod kožu. Na oblohe ostali stáť obrovské tmavé mračná. Vyzeralo to na dážď. Kuchyňa sa začínala trochu tváriť obývateľne, aj keď s inventárom sa toho veľa spraviť  nedalo. Vlastne patina v rozumnej miere na mňa vždy pôsobila ako keby sa dalo a muselo pokračovať s predmetmi, s ktorými sa ešte pokračovať dá. Opraviť nefunkčné časti, prešmirgľovať, zalakovať, aby vydržal ešte mňa, ešte raz mňa a niekoľko životov mňa. Kredenc mal obité rohy, vyšúchané, začerneté  časti okolo madiel a pripadal mi tajý mne vlastný až som sa doň zaľúbila. Jakub sedel na matraci s pohárom mlieka. Porozostavovala som sviečky do každého rohu, len tak pudovo aby sa mi ten malý priestor trochu otvoril a v hrnci som ohrievala vodu zo suda na umytie. Nepamätám kedy som naposledy použila bavlnenú žinku. Letnú vodu som preliala do oranžového lavórika a rozmýšľala ako privábiť Jakubove spotené  a umazané telo k takejto alternatívnej očiste. No keďže zaregistroval vyliatie vody automaticky natiahol hlavu aby som mu utrela mliečne fúzy, vstal a podišiel k lavóriku na tehlách pri variči a mohla som sa pustiť bez ďalších rečí do drhnutia. Rukami frkal kvapky vody po stenách lavóra a pozoroval pohyb mojej ruky na ktorej bola žinka, trenie o mydlo, namáčanie a žmýkanie. Keď som mu umývala tvár, zavrel oči a tváril sa akoby prežíval najväčšiu slasť vo svojom živote. Najhoršie na tom je to, že naozaj neviem, či je to možné, a ak áno je neľudské nemôcť mi o tom povedať, alebo aspoň naznačiť, že vníma všetko tak isto ako ja, alebo si aspoň užíva príjemné veci, keď z nepríjemných dokáže urobiť peklo. Ale dnes bol na nepoznanie milý. Nadmieru spokojný s priebehom dňa, čo spôsobil ten sud s vodou. Nové miesto, veci, návšteva, zvládol bez obligátnych prejavov hnevu, ale v podstate nebol dôvod vyvádzať, mal pri sebe základné veci, ktoré sú jeho súčasťou, hrnček, špagety, jeho deka a ja desiatky vecí, ktoré sa mi zdalo, že ho do istej mieri pacifikujú, upokojujú. Schody, bzučiace úle, Pavol.

V noci som nejasne vnímala búrku a prudký dážď a ďalšia bezsenná noc.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?