deň č.32 - deň medu

Autor: Kristína Janigová | 19.6.2014 o 10:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  91x

Bola iba polovica mája a mne sa zdalo, že som tu prežila už celý život.

Bola iba polovica mája a mne sa zdalo, že som tu prežila už celý život. O chvíľu začnem trpieť na stareckú demenciu a budem zabúdať  až si nespomeniem na nič, čo bolo pred tým než som sem prišla. Niekedy zabúdam aj na Jakuba. Zo dňa na deň mi viac splýva so stromami, s úľmi, dokonca sa mi zdalo, že vonia ako včelí vosk, ako malá sviečka v tvare anjela, ktorý ma na miesto krídiel nad hlavou knôt. Cítila som sa akoby som inde nikdy ani neexistovala. Až tu sa rozhýbali hodiny a minúty. Asi pred týždňom Pavol označil tento deň ako deň medobrania. Netušila som ako ten celý akt bude prebiehať, ale hovoril o ňom s bázňou, až to očakávanie vytáčania medu vo mne vzbudzovalo zvláštne vyvrcholenie jednej fázy života včiel a cítila som, že aj môjho. Ráno ma zobudilo rezanie očí. Pás slnka mi tlačil na viečka, presvital cez okno a v ňom sa miesil prach, ktorý ťahal k zemi vlhký vydýchaný vzduch v izbe. Počula som kroky predo dvermi. Strhla som zo seba spacák a tvárila sa prebudená a pripravená. Pavol nesmelo vošiel dnu a previnilo sa usmieval.

,,Asi som ťa zobudil, prepáč", zložil batoh z pliec a kľakol si vedľa matraca, ktorý som mu nedovolila vymeniť za nejakú určite pohodlnejšiu posteľ, kvôli Jakubovi. On by aj tak ostal spať na matraci presne na tom istom mieste, kde som ho uložila prvú noc. Zahľadel sa mi do tváre a pohladil ma po líci.

Zahanbene som si pretieral oči a snažila sa zaostriť na celú jeho dokonalú tvár.

,,Zaspali sme"?

,,Nie, ja som prišiel o niečo skôr , zložím ti tu medomet a skočím po cukor".

,,Aha, to zakŕmenie".

,,Hej, po raňajkách môžeme začať".

,,Budeš s nami raňajkovať"?

,,Nie, už som jedol".

,,Dobre, stále ťa ráno hľadám vedľa mňa". Som taká zamilovaná, ako som vždy chcela byť. Lomcuje to celou mojou bytosťou. Nerozlišujem tento priestor, kde som s každým a s nikým od toho, kde sa moje telo rozptyľuje na malé priezračné guličky. Rozsypávajú sa po ceste a rozhadzujú ma po ulici. Pletiem sa ľuďom pod nohy, pod autá. Ligocem sa na slnku ako kvapka rosy, padám do kanálov, pútam zvedavé oči detí, ktoré sa so mnou chcú hrať a nazbierať si zo mňa čo najviac častí.

Nepovedal nič, vtlačil mi bozk na čelo a odišiel.

O hodinu bol späť aj s vrecom plným cukru. Neviem síce ako ho sem pešo dotrepal ale zložil ho pri včelíne. Jakub automaticky pribehol k vrecu a zaboril si doň prsty až po lakte. Prehrabával sa v ňom s očami roztvorenými dokorán.

,,Vytáčať budeme pri úľoch"?

,,Nie, včely by nám nedali pokoj a okolo nás by krúžil všetok hmyz. Ja ti budem podávať rámiky a ty ich budeš nosiť do chlievika vedľa kuchyne k medometu". Medomet vyzeral ako sud natretý na modro s kľukou a drevenou rúčkou na vrchu, stál na troch hrdzavých, kovových nôžkach. Navliekala som sa do overalu, nasadila klobúk a čakala na príkazy. Jakubovi som nasadila šiltovku aby pri tom vreci neprišiel k úpalu.

,,Dnes stihneme spraviť asi len polovicu, aby sme ostatné včely veľmi nerozdráždili". Bola som vzrušená z celých príprav aj keď som nemala predstavu o procese , na konci ktorého by mal byť  med. Pavol začal postupne otvárať vrchnáky, jeden po druhom a podával mi obťažkané rámiky, z ktorých sálalo teplo a omamná sladká vôňa. Z niektorých med až kvapkal  a značkoval celú cestu, ktorú som merala k medometu.

,,Ako je možné že z toho čo v znáške podonášajú do úľa vznikne nakoniec med"? opýtala som sa

Včely vytláčajú obsah medového vačku na jazýček a mávaním krídelkami ženú teplý úľový vzduch pod jazýček, na ktorom je v tenkej vrstve sladina. Tým sa voda odparuje a med sa zahusťuje až prestane vytekať z buniek a med je zrelý na vytáčanie.

,,Ako je toto vôbec možné, že v takom miniatúrnom tvorovi je toľko dokonalej funkčnej činnosti? V každej jednej".

,,Je to pud, sú k tomu predurčené. Robia to automaticky".

Automaticky. Jakub si na slnku obzeral nalepený cukor na spotených  rukách a sledoval  ich bielu farbu, ktorá žiarila na slnku ako rukavice Michaela Jacksona. Nič nie je také automatické ako sa na prvý pohľad zdá. Vo všetkom je istá dávka svetelných častíc, perleť krištáľového srdca, položeného vo vitríne kredenca hneď vedľa Vierkiných starých porcelánových tancujúcich figúrok.

,,Keď prevláda zberací pud, včela nepichá, pretože obranný pud je minimálny. Nemajú dôvod brániť vlastné zásoby a nevšímajú si ani rozkvapkaný vlastný med, ktorý im odoberáme  z medníkov  v blízkosti úľa".

,,Nie sú zmetené keď cítia toľko medu z otvorených úľov? Ako vedia kam sa majú vrátiť"?

,,Robotnica má sekrét vôňovej žľazy. Má melisovú vôňu a je typickým feromónom. Ten je dôležitý pri hľadaní potravy, obydlia a pri orientačných preletoch mladušiek. Vtedy sa mnoho včiel zdržiava na letáči s hlavou obrátenou k otvoru úľa so vztýčeným bruškom s obnaženou žľazou. Vôňu jej sekrétu rozptyľujú intenzívnym mávaním krídel do okolia, čím uľahčujú včelám, ktoré sú na orientačnom prelete nájsť ich vlastný príbytok - dom , povedal a vtedy sa mi rozvidnelo".

,,Hm, orientačný prelet, takže ty si moja osobná robotnica, jedna z tisícich ďalších, ktoré vedia kam sa vracať". povedala som.

,,..a ty jedna z tých, ktorá má plnú obnôžku potravy pre našu matku a chce sa k nej vrátiť a nakŕmiť ju", usmial sa ako svetlonos. ,,Ako by som ťa mohol nevolať".

Všetky jeho slová a všetko na okolo voňalo a zohrievalo až mi to delikátne zamotávalo hlavu.

Pavol do prázdnych medníkov vkladal nové rámiky a  postupne ich pozatváral. Presunuli sme sa k medometu. V chlieve bola ťažká sladká spara a chladivé prítmie. Jemne  som odtrhla Jakuba od vreca a zaviedla ho do vnútra. Sadol si na drevený stolček a čakal čo sa bude diať. Pavol povkladal niekoľko rámikov do vnútra medometu, zavrel poklop a pomaly ich roztáčal drevenou rúčkou. Na spodku medometu pol otvor s uzáverom a po necelej minúte sa z neho začal rinúť med. V prítmí jeho zlatistá priezračná farba pripomínala opadané lipové lístie na konci augusta, presilené svetlom a mäkko vylihujúce pod rednúcou korunou stromu. Med lenivo stekal do kanvy ako teplý piesok a ukladal sa v nádobe ako stuha plná malých vzduchových bubliniek ako v pive. Jakubove oči sa leskli v tieni pod oknom a nadobudli zelenomodrú farbu stoniek starého kôpru. Čakala som, že sa vrhne pod otvor a bude si chcieť močiť ruky v tečúcom mede a tak sa aj stalo. Okríkla som ho, ale Pavol povedal aby som ho nechala. A tak celý čas čo med tiekol Jakub nevytiahol ruky z pod výpustu.

Nikdy som si poriadne nevšimla jeho ruky iba to do čoho ich neustále strkal. Voda, maslo, cukor med, všetko veci, ktoré dokážu zmierniť hlad a smäd. Ruky boli jeho hlavou, ktorá bola smädná a hladná. Akoby si neustále pýtal viac a nevydal von ani minimum aby mu nechýbalo. Nekričal, nebil, nehádzal sa o zem ako iné rozmaznané deti, iba ticho bral a očami hypnotizoval svoju korisť. Nevedela som si predstaviť, že by som bola bez neho, bez nich obidvoch.

Táto jar bola na znášku dobrá. Ani veľa  dažďa, ani sucho. Kvitlo všetko čo mohlo. Agát, ovocné stromy po starých gazdoch z okolia, lúky. Vytáčali sme do súmraku a naplnili dva veľké sudy. Pavol to odhadoval na 500kg medu. Zdalo sa mi to neuveriteľné. V živote som nevidela po kope toľko zlatej farby, toľko medu. Mohla som sa pokojne vtrepať do jedného zo sudov a okúpať sa ňom. Ponorila by som sa až po bradu, špičkou jazyka a končekmi vlasov by som ochutnávala mannu a zbytok by pramienkami vytekal na hlinenú vlhkú dlážku.

Pavol ostal na noc. Jakuba som poumývala v kadi pod odkvapom  a úplne pokojný, akoby vyrovnaný sa uložil do spacáku o niečo skôr ako zvykne, bol doslova ukojený dnešným dňom. Najprv cukor, potom med. My dvaja sme sa usadili na zohriatych schodoch.

,, Začal som k tebe cítiť niečo silné Iva, ako keby som sa nevedel od teba odtrhnúť. Som dieťa alkoholikov a celý život som utekal pred citovým upnutím sa na niekoho. Mal som z toho panický strach", prenikavo do mňa vypaľoval dieru.

,, ...a teraz si už vyliečený?"

,, Neviem. Celý čas som sa v sebe vŕtal a nenašiel som nič, iba teba. Stále si tam bola, ako keby si sa nepohla z miesta večnosť, trochu ma to desí, chápeš"?

Nevedela som, čo na to mám povedať. Načúvala som jeho brade ako pomaly zarastá a sladká vôňa jeho tela ma paralizovala ako včely lipový peľ.

,, Vieš, na jednu vec som tu prišla. Dnes už neviem pochopiť, prečo som sa snažila prispôsobiť väčšine. Zapáčiť sa osobám, pre ktoré nikdy nebudem viac, nech robím čokoľvek. Nikdy to nebude dosť dobré. Pri tom zabúdam na to, že sa to už začalo. Už som začala žiť svoj reálny život. Už nežijem vo vákuu, kde sa ma nič nedotýkalo, kde som si vyberala čas, priestor a náladu pre svoj deň. Dnešok je úplne iný".

denník : Včely majú jednu cievu a srdce.

,, Prepáč, niekedy mám pocit, že čím viac sa mi dostáva, tým menej som schopná sa rozhodovať. Byť hlavou aj telom tu, priamo na mieste pre mňa určenom".

Na celej tvári mal jas z širokého úsmevu. Ústa mu obopínali malé jamky a z pod pier sa leskol rad bielych zubov ako zabudnutý poklad, ktorý vyplavilo more ohrievané slnkom. Pavlov zrýchlený trasľavý dych sa na úzkom dvore odrážal od chlievov. Mala som chuť vyzliecť sa. Pomaly aby mal mohol načúvať tiché otieranie sa šiat o moje telo. Zohriateho a voňajúceho detským mydlom. Pootočil hlavu a začal počúvať. Nenechal ma dlho čakať. V očiach mal nehu a žiaden kompromis. Kľakol si oproti mňa  a obrovskými teplými rukami ma chytil za kolená a ja som ich intuitívne  bez hanby roztiahla. Označila som priestor, v ktorom bude prebývať jedna jeho nepremýšľajúca časť muža. To gesto plynule zjednotilo jeho zámer a bez čakania na ďalšie indície presunul ruky vyššie. Tvár, ktorá naberala miestami bordový odtieň zmizla medzi stehnami. Chytila som mu ruku, ktorá kŕčovito zvierala stehno a pritlačila som si ju na prsia. Bola taká veľká, že zobrala pod ochranu obidva. Krv sa mi hrnula do hlavy a jemu to bolo jedno. Nechcela som opustiť stav môjho tela. Škrtila som jeho zápästie ako kliešť a vyťahovala ich na hor aby som si jeho vlhkou tvárou nasýtila oči. Bez námahy odolával. Nenaťahoval agresívny balans medzi hladným telom a zapropolisovanou smädnou dušou. Uspokojilo ho len moje konečné pridusené stonanie. Potom už bez pýtania pravidelne vnikal ako hebké divé zviera pripravené sa zavŕtať do vnútorností svojej obete stále hlbšie. V teple a vôni ešte sa mykajúceho sa tela. Končeky nervov trhali fyzickým telom aby nenastalo celkové uvoľnenie a odchod do zvieracieho neba, aby stále vítalo vo vnútri svojho vydráždeného tela kŕč svojho milosrdného vraha. Polepení potom, slinami a vlnou horúčavy v tvárach sa z nás na chvíľu stal jeden. Nepremýšľajúca forma s tepom vyrojených včiel.

denník : Práve vyliahnutá matka prekypujúca feromónmi ich vláči po korunách stromov, pretože je mladá nedá šancu sa chytiť, uväzniť v úli. Ona si vyberie v akom bútľavom pni založí svoju manufaktúru nenahraditeľných hriechov. Kŕmia ju materskou kašičkou, čistia ju a vnímajú jej prítomnosť.

Naša láska ležala sama pre seba tíško medzi uvoľnenými telami. Bolo ju skoro vidieť. Dala sa chytiť, hladiť lepkavými prstami ako spánok, bezmyšlienkovitý, bezsenný, zdraví spánok. Počula som iba niečo ako prebuď sa , Iva prebuď sa dievčatko moje.

Ďalší deň sa podobal tomu včerajšiemu. Vytočili sme med zo zvyšných asi dvanástich úľov, takže sme mali sudmi zaplnený celý chliev. Pavol chcel polovicu predať a v druhej polovici ma každý deň kúpať. Presne to som mohla od neho čakať, aj keď som cítila, že sa to nikdy nestane. Zakŕmenie sme si odložili na tretí deň, pretože sme boli takí unavení ako keby sme pracovali v bani. Miestami mi to tak v tom tmavom chlieve aj pripadalo.

denník: Po odobratí medu musíme včelstvám doplniť odobraté zásoby, inak by ich na zimu nemali dostatok a neprežili by.

Pavol mi vysvetlil, že sme nevytočili všetky rámiky, niekoľko im v každom úli nechal aby sme nespotrebovali veľa cukru. Deň na to sme postupne do všetkých úľov nalievali cukrový roztok do krmítiek pod vrchnákom. Robili sme to podvečer .

,,Vieš o tom, že asi sto gramov medu dva krát denne v priebehu pól hodiny spôsobí vytriezvenie"? opýtal sa ma pri miešaní cukru v kadi s vodou.

,,Vytriezvenie z čoho"? usmiala som sa  a on mi zase neodpovedal, vždy keď najviac z všetkého čakám na vyjasnenie, na ukončenie myšlienky, na potvrdenie jeho citov, nechá ma tak, bez odpovede.

denník: Zakrmovanie, robíme podvečer, keď je väčšina lietaviek už v úli aby neprepukla rabovka. Včely rabovaného včelstva sa z počiatku bránia, ale keď im pri rabovke zahynie matka, obyčajne sa pripoja k rabujúcim včelám a pomáhajú im odnášať ich vlastné zásoby, až z nich v úli nezostane nič.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?