Deň č.40

Autor: Kristína Janigová | 24.6.2014 o 10:44 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Čo vidí včela ako posledné, keď už vie, že nedoletí do úľa, že o chvíľu padne do trávy, kde ju vyzobe nejaký vták.

Denník: Čo vidí včela ako posledné, keď už vie , že nedoletí do úľa, že o chvíľu padne do trávy, kde ju vyzobe nejaký vták. Niektorí ľudia vraj vidia tunel na konci , ktorého je svetlo. Ony možno nejakú svetelnú niť, jednoduchú zvlnenú čiaru ako vdýchnutie do pľúc Pána Boha, kde sa rozplynie na svetelnú čiastočku a splynie s tou niťou na ceste k ďalšiemu zrodeniu.

Na dnes mám v pláne obchod. Napriek Pavlovmu namietaniu, som mala chuť zísť dole medzi ľudí, poobzerať si ich tváre, začudované výrazy, tmoliace sa telá popri svojich veľkých domoch a ešte väčších okrasných záhrad, ktoré vymenili za zemiakové a cibuľové lány. Pavol nechcel aby som sa trepala 2km tam a naspäť s batohom do kopca, ale potom mi sľúbil, že ostane s Jakubom. Po raňajkách sa zjavil vo dverách presný ako hodinky, ktoré ukazovali pravdepodobne 8:30.

,,Takže plánuješ opustiť úľ?“ opýtal sa s neobvyklou výčitkou v očiach.

,,Plánujem mu len doplniť zásoby, som trochu zvedavá,“ neisto som odpovedala.

Tajuplne sa usmial a pozeral na Jakuba, ktorý stál v otvorených dverách a vtláčal jazýček do dverí. Pavol sa posadil vedľa mňa na schody a letmo sa mi perami pootieral o ucho, otlačil mi vlhké pery na spánok. Z jeho voňavého vydýchnutia mi naskočili zimomriavky.

,,Mám sa ponáhľať?“

,,Nie, máš všetok môj čas,“ pošepol a cítila som ako sa celý chveje, presne tak ako prvú noc so mnou. Cítila som nával tepla.

,,Tak ja sa teda poponáhľam, ak sa to vôbec dá.“ Pohladila som Jakuba po vlasoch, bez jeho ďalšej reakcie.

,,Kubko ja prídem, Pavol bude s tebou kým sa nevrátim.“ Hodila som na seba prázdny batoh a šla. Kráčala som pomaly, ako keby som mala všetok čas sveta. Na doktorovej chalupe bolo rušno. Z vnútra bolo počuť hlasnú hudbu, hučanie mužských rozpitých chlapov a ženský smiech. Zrýchlila som krok a ticho prešla okolo dvoch luxusných tereňákov  a dokovho červeného auta. Dolu kopcom sa šlo ľahko a asi za pól hodinku som bola na asfaltke pri preplnených smetných kontajneroch. Ich obsah sa hádam nezmenil od vtedy čo som tadiaľto s Vilom prechádzala. Cesta do dediny je len o niečo kratšia ako cesta v teréne. Z každého druhého dvora sa ozývala kosačka, cinkulár, nervózne psy, sliepky. Z otvorených okien trčali orchidee, akoby sa pretekali, kto ich bude mať na okne viac a  bolo počuť zapnuté televízory, ktoré sa miešali s piskotom  preháňajúcich sa detí na bicykloch. Nikto si ma nevšímal, ale keď som sa približovala ku krčme začala som pútať pozornosť v bordových mužských aj ženských tvárach. Krčma bola hneď vedľa obchodu. Ženy s pivom ruke sedeli na okrajoch malého špinavého výkladu a keď som prichádzala nápadne stíchli. Pozdravila som sa im  a vošla dnu. Dnu bol rad pozdĺž celého pultu. Znova ticho a začudovaného pohľady. Po chvíli sa vrava znova rozprúdila  ako som sa dopočula, skoro všetky ženy mali v pláne kúpiť vajcia. To majú za tie orchidee a anglické trávniky na miesto kurínov a chlievov, pomyslela som si. K tomu sa kde tu pridala fľaša vodky, či borovičky, chlieb, saláma a vložky.

Keď som prišla na rad staršia predavačka s nezdravo nafúknutým bruchom s výrazne odfarbeným krátkym blond účesom sa na mňa zahľadela akoby chvíľu lovila v pamäti sa na mňa uškrnula.

,,Vy ste tá pani z hora na Janovej chalupe, že?“

,,Áno , to som ja,“ nesmelo som sa usmiala, akoby som zabudla rozprávať v prítomnosti cudzej osoby.

,,Jáj , moja a nebojíte sa tam tak sama?“

,,Nie.., ja ..vlastne  nie je čoho sa báť.“

,,Chudák Jano, už je tam, aspoň tam máte svätý pokoj od všetkého. Plánujete ostať na trvalo?“

,,Vlastne ani neviem, zatiaľ tomu nechávam voľný priebeh.“

,,Veď hej v lete sa ešte dá , ale v zime moja to je niečo úplne iné.“

,,Hej, veď uvidíme,“nechcelo sa mi premýšľať nad tým, čo bude, ako to bude. V podstate som nemala najmenšiu predstavu čo budem v budúcnosti robiť, aké sú moje možnosti.

,,Tak, asi máte v pláne veľký nákup, keď ste zliezli po mesiaci až teraz?“

,,Pavol Horec mi predsa chodieval každý pondelok sem na nákup,“neveriacky som sa na ňu pozrela.

,,Kto?“

,,Pavol Horec, miestny učiteľ,“ zvraštila obočie.

,,No, áno moja, mali sme tu pred asi dvadsiatimi rokmi učiteľa, ktorý sa takto volal, ale ten je už asi osemnásť rokov po smrti. Hovorí sa, že doktorovi chlapi učili chudáka Janka Cirku strieľať. Janova chalupa bola už vtedy opustená a pán učiteľ mu vraj vbehol do rany. Telo sa nikde nenašlo.“

Zmeravela som. Diery po guľkách na stene kuchyne. V nohách som pocítila mravenčenie, zbledla som a oprela sa o pult aby som sa nezviezla na zem. Mala som ešte toľko duchaprítomnosti v sebe, že som jej nezačal klásť otázky typu, čože, to nie je možné, či si je stopercentne istá, či nemal menovca, alebo ako to mám celé vlastne brať. Pomoci, či vysvetlenia by mi asi neposkytli.

,,Je vám niečo moja"? v očiach mala úprimný záujem, čo sa so mnou deje.

,,Nie, nie, ďakujem, ja musím ísť...“

Ako omráčená som vyšla von z obchodu. Čo má toto znamenať, čo má toto do čerta znamenať? To predsa nie je možné. Napadlo ma milión vecí, čo ak sa vydával za Pavla, ale prečo by to robil? Nie, nie, nemôže byť mŕtvy, možno sa predavačka zmýlila, možno má rada čierny humor. Dostala ma, naletela som jej. Postupne som začala zrýchľovať. JAKUB. Do čerta, je s ním. Okamžite som sa pustila do behu. Po niekoľkých metroch mi došiel dych, pichalo ma v boku, ale za každú cenu som sa rozhodla nespomaliť. Ako by mohol byť mŕtvy, spala som s ním, do čerta, nosil mi nákup, akoby mi mŕtvola doniesla 15kg batoh plný jedla. Pravda je , že som ho nikdy nevidela odpiť z pohára, nevidela som ho jesť, ale ten sex, bozky? Nie, ešte mi nemôže prepínať na toľko aby som nerozoznala naozajstné dotyky. Možno je toto len zlý sen, na tie som zvyknutá. Áno to bude ono, zlý veľmi živý sen a dosnívam ho dokonca. Aspoň sa raz dostanem do finále a vynoria sa tým trupom konečne hlavy a ja sa budem môcť vystrašiť ešte viac. Vôňa, modrá sladkastá vôňa, jeho telo príjemne chladilo. Jeho prítomnosť je predsa taká reálna, plná bezpečia.

Denník: Včely používajú hryzadlá na opravu poškodených plástových buniek, na dokončenie nedostavaného, poškodeného diela, na vynášanie mŕtvoliek z úľa, na mumifikovanie škodcov zabitých včelami v úli ak ich pre ich váhu nemohli vyniesť z úľa.

Ani neviem ako som vyletela hore kopcom. Hluk na dokovej chalupe sa rozliehal už v doline. Krv v hlave mi udierala do čela ako obrovský zvon. Prebehla som cez stodolu a automaticky som mierila k úľom. Dvere včelína boli otvorené. Jakub sedel vedľa kopy starých handier a popadaných starých trámov. Za celých 40dní som do včelína nevkročila. Nebolo prečo, Pavol ma zamestnával, a poskytoval mi všetko čo som mohla a potrebovala. Vošla som dnu. Vo vnútri bol vlhký  a ponurý chládok, v celej miestnosti som cítila Pavlov sladký dych, intenzívne som ho vnímala a čakala že sa každú chvíľu objaví. Bil v tmavom priestore ako tlkot srdca. Počula som jeho  pravidelné údery, alebo sa mi pri behu tak odkysličil mozog, že halucinujem. Tlak v hlave sa rozvaľoval po mne ako tečúci med. Rozbehla som sa k Jakubovi. Sedel pokojne v prítmí a niečo držal v rukách. Pristúpila som bližšie a zbadala som škatuľu do ktorej Pavol odchytil ten roj na ramene kríža na kopci. Sypali sa z nich tisícky mŕtvych včiel a Jakub sa v nich rukami prehŕňal ako vtedy vo vreci s cukrom.  Pozrela som sa mu do tváre a v tom momente sa mi srdce šialene rozpínalo. Jeho tvár bola spuchnutá. Oči boli schované v opuchnutých lícach. Plecia mi oťaželi a pod ich váhou som sa vryla do hlinenej dlážky. Neviem koľko reálneho času prešlo, kým som nohy vytiahla z podlahy vzala jeho znetvorenú tvár do rúk a očami som zúfalo blúdila po okolí. V duchu som kričala na Pavla aby ho rýchlo vzal a utekal do nemocnice, alebo urobil niečo čo by mu pomohlo, ale vedela som , že som tu sama. Sama ako prst dopichaný od včiel. Potrebovala som sa  zachytiť niečoho, niekoho kto by mi mohol pomôcť, povedať čo mám robiť. V tom som ich zbadala medzi starými slamenými úľmi rozhryzenými myšami. Pavlove topánky, v ktorých neustále za nami chodil. Vzala som Jakuba na ruky a nohou som odkopla zo pár slameniakov. Zdvihol sa mi žalúdok. Ležalo tam mužské telo teda kostra muža oblečená presne ako Pavol. Hlava bola zahádzaná starými handrami z pod ktorých sa mojím kopancom vyrojili potkany a rozutekali sa po všetkých stranách. Tak ak je toto sen, chcem sa okamžite prebudiť, Prebuďte ma, preboha prebuďte ma! Zjačala som  a vybehla von z včelína. Cítila som sa ako bábika v nejakej nepodarenej hre, ktorá uprostred scény zablúdila sama v sebe, toto napísal Faulkner a písal o mne. Akoby ma mohol nenávidieť už vtedy, že nechce dopustiť, aby sa uskutočnilo čosi, čo sa má so mnou stať. Myslela som si , že nemôžem utiecť, pretože tu nie som len sama pre seba. Nikto tu nie je iba sám pre seba. Nedávalo by to zmysel. Všetko, čo by mi mohlo len ublížiť ma bez neho rovno zničí. Možno som len tuho zaspala na staničnej, premočenej lavičke. Moknem. Dažďové kvapky mi zmáčajú tvár, zalepili mi oči a som nútená pokračovať v tomto neslobodnom sne. Prespávam všetky hlásenia príchodov a odchodov vlakov a nedokážem si spomenúť, prečo som taká unavená, že nič nevidím iba jeho. Možno sa ani nechcem prebudiť, aby som nemusela premýšľať nad tým ako veľmi chcem znova zaspať. Všetko som nechala tak a utekala k dokovej chalupe. Z celej sily som začala búchať na dvere. Otvoril mi na mol opitý starší chlapík. Z vnútra sa vyvalil cigaretový opar a alkoholový smrad. Chlapík roztvoril dvere dokorán. Na zemi ležal dok s rozkročenými nohami a chechtal sa. Prosila som chlapa aby našiel niekoho, kto by ma mohol zaviesť do nemocnice, alebo mi dal telefón aby som zavolala sanitku. Nikto si nevšimol, že som vo dverách. Dve obézne cigánky sa na gauči  chechtali spolu s doktorom na tom ako sa váľa a na mokrej dlážke a ostatní chlapi pri okne vyrevúvali nejaké ľudovky. Chlap, ktorý mi otvoril zjavne nerozumel môjmu naliehaniu. Tackavo sa presunul k stolu, vzal kľúče od auta a strčil mi ich nemotorne do ruky. Našťastie som sadla do správneho  auta. Motor hučal ako bláznivý kým som neprišla na to ako ho spojazdniť. Vletela som do súmraku na lesnú cestu, ktorou som pred hodinou vybehla hore. Auto lietalo a hrkotalo ako by malo naposledy vydýchnuť. Na asfaltke som plynový pedál tlačila na podlahu. Preletela som dedinou cez podchod  na hlavnú. Začalo pršať.

Láska vraj nepodlieha tlaku z vonku. Kto toto napísal, bol úplne mimo. Láska podlieha úplne všetkému. Je ako dom bez dverí. Nemôže, nevie v ňom zavrieť ani seba ani nikoho, kto sa rozhodne odísť. Láska je, keď sme ochotní uveriť, že medzi ním a mnou existuje závislosť. Najnebezpečnejšia droga, kde abstinovanie vyvoláva šklbanie zúrivého nenásytného srdca.

Môj satelit, moja stredohruď je preč. Nemykol ani kúskom toho ohlodaného tela. Určite na mňa z pod handier pozeral ako na plátno v kine a čakal, čo postava spraví teraz. Kam sa celý tento dej posunie, či bude na konci bezhlavo tlieskať, alebo mĺkvo opustí sálu.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?