Uzavretie bludného kruhu a konečne nejaké rady(ak ste si ich už nestihli naštudovať z dostupnej literatúry) a pochopenie by mala predstavovať návšteva diagnostického centra pre autistov v Bratislave.
Zaparkujete v starom meste pred spomínaným centrom a pri tom netušíte, že sa pomaly ale isto začínate transformovať na niečo menejcenné. Niečo ako nežiadúci hmyz uprostred močiara, ktorý vlastnia domáci. Patríte do ekosystému, no neprislúcha vám motať sa okolo hlavy tvorstva.
No akokoľvek, po hodine v centre so značne podráždeným a unaveným dieťaťom toto tušenie prchá s predstavou, že sa ide konečne domov. V silnejúcom vetre stojíte na ulici a snažíte sa v tej záplave bavorákov nájsť malé zelené seicento. So zdesením a kŕčom v žalúdku skonštatujete, že svoje uplakané dieťa nemáte kam uložiť.
U nás vidlákov je to tak. Ak máte záujem byť pod dohľadom a vzbudiť záujem mužov zákona, stačí zaparkovať v starom meste s inou špz-etkou ako BA a detskú sedačku umiestniť na dobre viditeľné miesto.Stačí siahnuť na dno účtu pri vyplatení benzínu, na poplatok v diagnostickom centre, na taxík, ktorý vás odvezie k odťahovej službe, kde nezaberie ani škrek zmäteného potomka a bez slova zaplatíte ďalší mastný poplatok, len aby sa už tento zlý sen skončil.
Nezaregistrujete žiadny viditeľný zákaz parkovania pre nebratislavčanov.
Samozrejme nebyť ochotných dám z centra, ktoré čo to vedia o komplikovanej každodennosti s hendikepovaným dieťaťom by sme na ulici stáli do dnes.
Pre úplnosť a pre výstrahu sa vidlácka daň z pravidla vyberá niekde v okolí petržalky, ktorú som mala ,,konečne"možnosť spoznať.
Snažíme sa nebadane no čo najintímnejšie prežívať všetko, čo nám srdce európy ponúka. Sme ochotní platiť, nehádať sa, porozumieť, prijať pohnútky, ktoré sú len pre naše ,,blaho",no predovšetkým nenatrafiť už na žiadny dôvod navštíviť naše hlavné mesto, aspoň pre tento rok.