reklama

zákon 40tich dní - 1kapitola január

O svojich minulých životoch toho veľa neviem, ale o tých budúcich viem, že nikdy nebudem stáť nečinne. Budem pohyblivá ako vaňavé dieťa a častice, z ktorých sa budem skladať, budú klokotať ako zem a v ich jadre budú iskry pohybu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

O svojich minulých životoch toho veľa neviem, ale o tých budúcich viem, že nikdy nebudem stáť nečinne. Budem pohyblivá ako voňavé dieťa a častice, z ktorých sa skladám budú klokotať ako zem a v ich jadre budú iskry pohybu.

Úvod

Každá duša, usilujúca sa dostať, čo jej patrí, sa poteší, ak po čase znova uvidí bytie, živí sa pohľadom na pravdu a pociťuje z neho rozkoš, kým ju kruhový pohyb neprinesie znova na to isté miesto.

Platón

Január

Dvere boli zavreté. Prešla som malou chodbou do kuchyne a oprela sa o kuchynskú linku. Steny v celom byte mali nádych kalnej zelenej a páchli. Tlak prichádzajúceho bol skľučujúci. malo začať niečo strašné. Vonku sa stmievalo. Som v byte len ja, moja mama a nejaké malé asi troj, štvor ročné dieťa. Stupňoval sa vo mne strach a stiesnený pocit, akoby neodvratne sadalo na nás temno, neviditeľné zlo a ja som nemohla odísť, ani som na to nepomyslela, len som zdúpnela a čakala, čo sa bude diať. Začalo to tým dieťaťom. Dostalo horúčku. Najprv sa len spotené a bordové desivo zmietalo v posteli, no potom začalo prskať a syčať, chrlilo zo seba nadávky najhrubšieho zrna, škrečalo ako besné zviera. Posadnutosť diablom. Stála som vedľa posteli a hľadela na tú kreatúru s nevysloviteľným strachom a nemohla som uveriť že sa tu také niečo deje. Prvé, čo ma napadlo potom ako som si uvedomila situáciu, v ktorej sa nachádzam bola veta, Kristus je láska. Ani neviem ako som k tomu vlastne dospela, ale bola som presvedčená, že to jediná ochráni mňa a možno aj to zvíjajúce sa monštrum. Chytila som ho za hlavu, priblížila sa tvárou v tvár, prenikavo som pozerala do jeho blčiacich očí a nahlas opakovala tú vetu. Koncetrovala som všetku silu na to aby som sa sústredila len na moc práve tejto vety. Zo začiatku vzdorovalo dekadentným hlbokým smiechom, potom sa jeho pohyby zintenzívnili a snažil sa vyslobodiť si hlavu z mojich rúk, všade odfrkávali sliny a celé telo ma len veľmi horúce. Pomaly sa celý ten spoločný kŕč začal uvoľňovať a dieťa akoby začalo blednúť, naberalo prirodzenejší odtieň a prestalo sa zmietať. Nemohla som uveriť, že som to dokázala, ale v tom momente neboli dôležité moje emócie, ale tušenie, že toto nemôže byť koniec, že v pekle sa nehrá v jednu bitku, ide o existenciu holej minulosti a budúcnosti a toto je mi dané ako prítomnosť na to aby som vedela hľadať . To dieťa sa z toho dostalo, no moja mama stále meravo pri okne a podozrivo nereagovala na nič čo sa tu zatiaľ dialo. Vedela som , že teraz to posadlo ju. Mala presne tie isté príznaky. Jej opovrhujúci smiech nad mojím prchavým víťazstvom ma vystrašil na smrť, pretože som dúfala, že je koniec tejto nočnej mory, ale zrazu som sa ocitla v jej hlave a videla ako pod veľký strom kdesi v lese ako šialená s nepríčetnou pózou psychopata zahrabáva rozpitvané práve to dieťa, ktoré som práve utíšila. To celé už bolo pre mňa tak neznesiteľné . Bezradne som začalo vnímať hnilobu a dezolátny stav bytu, kde sa to všetko odohrávalo bez svedkov, bez ochrany nikoho a ničoho. V kúte kuchyni som sa skrčila do klbka a začala som si spievať. Rehot a sebaistota diabla presakovala cez stenu a ja som vydávala stále hlasnejšie tóny asi nejakého žalmu. Cítila som ako sa mi za stenou vysmieva a uškŕňa na mojom zúfalom pokuse vyhnať to temno z nej a z celého bytu. Začala som strašne kričať a celú tú melódiu som ťahala do výšok, ktorých by som v živote nikdy nebola schopná. Neviem ako dlho dokážu vyháňači diabla pracovať na svojich posadnutých no vnútorný chtíč, chuť dostať sa znova na hocijakú druhú stranu sa ma držal až kým nezačalo svitať. S dňom začala celá tá naliehavosť zla slabnúť a potreba bojovať sa strácala v hmle. Nastal deň. Aspoň myslím.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chvalabohu, niekto zvoní. Zobudila som sa. Modré ruky som zatínala do matraca a zvierala v kŕči plachtu.

Toto čo je za peklo? Chvíľu som sa nemohla ani pohnúť. Zazvonilo druhý krát, teda zapípalo ako tón prístroja pri vypovedaní srdcovej činnosti. Takže nie som pripútaná na lôžko a napojená na prístroje, to je len zvonec moja, odfukla som si celá spotená.

Pípavý zvuk zvončeka pri dverách ma uistil, že som doma. Ešte že to malé kura z nejakej stupídnej virtuálnej hry, ponúka na konci chodby priezor, aby mama sliepka prudkým trhnutím mohla narovnať zlatohnedý krk, krvavé laloky rozvlniť do strán, rozhliadnuť sa a zhodnotiť situáciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zazrela som na Jakuba aby stíchol, aby som v prípade neželaného návštevníka mohla predstierať, že nikto nie je doma. Samozrejme, že to nepomohlo.

Do riti, zasipela som a otvorila dvere.

,,Pani Iva Steiferová"?

,,Áno".

,, Dobrý deň, sociálna starostlivosť , moje meno Rutenová".

Zbledla som tak prudko až som začala cítiť tlaky za ušami a na celom temene. Jakub sedel na chodbe opretý o stenu, pri pohľade na ňu si bez väčšieho záujmu začal automaticky udierať v pravidelnom intervale chrbát o stenu.

Ona bez toho aby prerušila sprchu dôvodov na túto kontrolu v jednom tóne s výrazom akoby na okrajoch priklincovaným hrdzavými klincami pozerala na Jakuba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,Aaha..., tak poďte ďalej", vykoktala som.

Ešte stále mi vôbec nedochádzalo, kvôli čomu je tá žena vlastne tu, asi som sa poriadne nestriasla toho príšerného sna, z ktorého ma pred minútou vytrhla. Vlastne ma zachránila, určite ma neprišla doraziť ako zmutovaný výčnelok, ktorý odpadol pri ukladaní nočnej mori do podvedomia.

Strnulo sa usadila na okraji sedačky a stále nakúkala na chodbu, akoby čakala, že jej Jakub zo zvedavosti príde robiť spoločnosť kým som robila v kuchyni kávu.

,,Ahóóój", zavyla z poza dverí na neho.

,,..a ty sa ako voláááš"?

Jakub sa na ňu pozrel bez toho istého bezvýrazu aký mu ona venovala pri vchodových dverách a bez toho aby prestal udierať chrbát o stenu povedal ,,Th".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Padlo jej obočie, preexponované vrásky na čele sa vyrovnali a narovnala sa z prikrčenej pózy neandertálca.

,,Áno, to je teta", zavolala som z kuchyne.

Ticho, obligátna reakcia, zaregistrovala som kdesi v 705tom šuflíku na temene ako svoje ďalšie skonštatovanie. Vedela som, že týmto sme si polovicu zbytočne položených otázok ušetrili a môžeme prejsť na to podstatné prečo je tu.

Neviem, či cítila rozpaky, alebo mala všetko čo mohla cítiť tiež iba priklincované kdesi pri chrbtici, alebo pod zipsom na kávovo hnedom nemodernom saku z jelenice či z čoho. Chodí na takéto záťahy s nejakými pochybnosťami, alebo si je vždy absolútne istá proti komu a čomu vlastne bojuje?

Priniesla som podnos s kávou v maminom najcennejšom servise, ani neviem prečo, možno by som najcennejší servis ponúkla každej návšteve. Vzala som Jakuba napriek vzpieraniu na ruky a posadila ho vedľa mňa na gauč. Mala som ho asi zaviesť do detskej, teda do našej izby, ale urobila som úplne automaticky, prirodzene, asi ako keď si farmár, na obhliadku svojho ranča berie psa, alebo aspoň pušku, v prípade, že by ho niečo, alebo niekto napadol, aby sa mohol brániť, keď v blízkosti nie je živej duše.

Asi po pól hodine sŕkania kávy, štrngania šálok a asi troch logických otázok, respektíve suchých konštatovaní ako, akú má chlapec diagnózu, či tu žijem sama a či sa dá zapracovať na tom aby sa sťažnosti nezopakovali, sedela stále rovnako stroho ako sa posadila. Atopickú tvár mala zmrštenú okolo prižmúrených malých očí, ktorými neustále hľadela na Jakuba, ani raz nepozrela na mňa. Vyhýbala sa akejkoľvek konfrontácii, nenechala ma dopovedať vetu. Vysvetlenia nepoužívam, väčšinou sa na človeka, ktorý má nejaké pripomienky zahľadím a položím mu jedinú otázku, viete, čo je to autizmus? pri nej všetci skrotnú, ale tentoraz som sedela ako paralizovaná. Myslím, že pochopila pred aký problém sa usadila ,no akoby mala na mieste čakier betónové pätky, v ktorých zaliate železné roksory zvierajú hlbokú priepasť a v nej sa odráža jej biela vysušená tvár. Bola mi ľahostajná a zároveň vo mne vzbudzovala strach a hanbu. Nerozumiem tomu, vlastne tomu asi nechcem rozumieť.

,,Ja..sa ospravedlňujem, viete bolo nám oznámené, že sa z vášho bytu pravidelne ozýva neznesiteľný škrek dieťaťa, ale kedže tu ide o diagnózu, môžeme vás len poprosiť o snahu nejako tie prejavy redukovať, respektíve nejakým spôsobom tlmiť, ak je to ...možné".

,,No, viete, Jakub máva takéto výstupy keď ho vyberám z vane, pretože v nej chce silou mocou ostať a niekedy, keď ho niečo veľmi rozruší, alebo s niečím nesúhlasí. Myslím, že pani suseda mala na mysli hlavne to večerné predstavenie, bohužiaľ ešte sme neprišli na to ako zvládnuť tento prechod z vody do uteráka".

,,A, pán manžel"? skúmavo sa na mňa asi po prvý krát zahľadela.

,,Nie som vydatá, žijem len s mamou". Takže vylúčila fyzické násilie a zároveň mužskú oporu, ktorá by celú tú diagnózu skresala prirodzeným rešpektom otec-syn.

,,Ja sa ospravedlňujem, možno to celé nepôsobí na vás veľmi optimisticky, ale ono to v skutočnosti nie je až také zlé", Jakub mi sedel na kolenách a pri mojom zarazení vyberať kocky cukru z cukorničky a ich zoraďovaní sa prudko trhol a prešiel do chodby k svojmu obvyklému hojdaniu sa.

Pri jej odchode sa bytom ťahalo iba suché trenie siloniek na stehnách a neisté opovrhnutie v pozdrave. No nič, na tento seba zničujúci zvyk strácať sebavedomie pri každom strete s nejakou dôležitou fuchtľou je už dlhšiu dobu mojou súčasťou. Možno som sa s tým už narodila. Nepamätám si, že by som niekedy mala zo seba iný pocit.

Volám sa Iva Steiferová.

Keď som mala asi osem rokov, nikto by ma v tom čase nebol prinútil ísť si pýtať od predavačky chlieb, či čokoľvek iné a nejaký čas na to ma otcova frajerka, niekoľká v poradí, pošle kúpiť do malých mix potravín v dedine vložky pre svoju menštruujúcu matku, ktorá bývala s nami. Tak ako aj jej dvojročná vnučka, o ktorú som sa musela starať ak som chcela zminimalizovať otcove kopance a šľapanie po mojom už aj tak dosť chabom sebavedomí. Takto to so mnou šlo a tuším stále ide.

Bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby som zapadla. Či už v novej škole, u otcovej novej frajerky, u mami, u starkej..., no áno , táto póza mi sedela najviac. Vyhnúť sa krutým úsudkom spolužiakov a ich rodičov, ktorí si brúsili na svojich deťoch egá a jazyky. Len neostať stáť s rezervami v konverzácii, nepútať pozornosť túlajúcich sa dospelých a ich namyslených detí.

Mala som všeobecný strach z každého prirodzeného záujmu. Moje malé, ľahké, šušťavé predsavzatie pohnúť sa z miesta. Nikdy poriadne nezačnem čo mám v pláne. Je to so mnou ako s pílením železnej steny. Nebezpečná, škrípajúca činnosť s obmedzenou životnosťou píly.

Jakub sa na gauči prestal hojdať a pohľadom na mňa bez komunikačného zámeru ukončil môj chaotický monológ v hlave. Jeho pravidelné údery hlavou do operadla mi vždy pripomenú, že musím zapnúť rádio aby ma rozptýlilo a nemusela sa na tie stereotypné pohyby sústrediť.

Volám sa Iva.

O chvíľu si k tomu pridal stupňujúce sa hmmkanie, ktoré krčilo moje sebaovládanie ako papier .

,,Buď ticho"! upozornila som ho trochu zvýšeným hlasom.

Jakuba sa zmocnila na oplátku tá istá zdeformovaná potreba všetko zopakovať ako vždy

,,Buď tiho"! Dodržal presný tón, intenzitu, otrčil gambu a vedela som , že si nemôže pomôcť, no zo mňa sa vyplavil obvyklý pocit bezradnosti a kým som sa stihla spacifikovať zrevala som

,,..a neopakuj sa"!

,,..a neopakuj sa"! zopakoval. Cesta zarúbaná.

Tresla som príbormi o stôl, poriadne, aby hluk pretrhol túto reťaz z hrachu, ktorou každý deň mlátim o stenu. Nikdy pred tým som neplieskala vecami, aby som narobila hluk, nesnažila som sa odkláňať myseľ od čohokoľvek, veď prečo aj , hltala som všetko, čo o mňa zavadilo, mohla som sa sústrediť na seba. Áno, iba na seba a na svoje predstavy o sebe.

Volám sa...

Zlaté bosé časy. Môj hlad bol väčší ako môj strach. Teraz je všetko inak. Zlatá zakliata hora, o ktorej som si ako dieťa myslela, že v nej blúdim.

Presťahujme sa, ozval sa hlas.

,,Čože"?nahlas som sa opýtala.

Asi som už začala vymazávať tou hrachovou reťazou aj pomyselnú čiaru, ktorou sa snažím oddeliť svoju realitu od tej, ktorá naozaj je . Možno už strácam nadhľad.

Presťahujme sa niekde, kde budeme sami dvaja.

Rýchlo som sa pripotácala k stoličke a posadila sa. Neverila som vlastným ušiam, či čím sa mi do hlavy dostali tieto slová. Hlas bol mužský, hlboký a zamatový . Obzerala som sa dookola ako vyplašené zviera.

No konečne, tebe to trvalo. Pomaly som prestával dúfať, že sa mi to podarí.

,,Kto....kto si"? mŕtvolne stuhnutou tvárou som hľadela na stenu vedľa Jakuba, odkiaľ sa ozýval hlas.

Niekde v Macbathovi sa píše, že len dieťa vyľaká čert na stene, čo je to za blbosť? Potom som to najväčšie decko na svete. Jakuba sa ani na okamih neprestal knísať a nezaregistroval žiadnu zmenu, čakala som či ho aspoň cukne, ale nič sa nestalo. Vnímala som ho len ja, aj keď som si tým nebola pri Jakubovi istá, pretože pri ňom som si istá iba jeho fyzickými prejavmi ale jeho častý neprítomný pohľad mi môže čokoľvek tajiť a zahmlievať.

Nepozeraj sa tak na mňa, som tu už večnosť pripravený k tebe prehovoriť a až teraz sa zdá, že si konečne schopná počúvať.

,,večnosť"?

večnosť, Iva.

,,A čo mám ako počúvať a ako je vlastne možné, že, že ťa počujem, čo to má znamenať"? Tuším mi začína preskakovať, bože len dúfam, že sa budem vedieť vrátiť do reality, že ma to opustí, do kelu.

Nemyslím, že by si mala mať strach, cítim , že ho máš, ale asi to chápem. Nie som nebezpečný.

Civela som na stenu ako vypreparované zviera, ktoré nastokli na drievko a nastriekali naň kopu konzervačných látok.

,,Aha, takže som sa trošku pomiatla, alebo mám len pootvorené dvierka do hlavy"?

Zasmial sa. Smial sa tak mäkko a pokojne, skoro až rozvážne.

To druhé si vystihla veľmi elegantne, cítila som jeho úsmev namierený na moju tvár.

,,Takže, povieš mi o čo tu vlastne ide? Si tu kvôli niečomu konkrétnemu, alebo mi máš predať nejaké dôležité posolstvo", ...alebo je to už koniec môjho zdravého rozumu, ktorý mi ešte ostal.

Presťahujme sa.

,,Presťahujme sa? To akože my, ty a kam"?

Neviem, preč od ľudí, od tohto všetkého. No fajn, tak to mi fakt treba ešte nejakého hipíka bez tela, ktorý ma prišiel zbaviť všetkých pozemských pút a zaflámovať si na môj účet. Odfukla som si a krútila neveriacky hlavou.

,,Nerozumiem". Ticho.

Myseľ mám priamočiaro prepojenú s Jakubom a jeho svetom a nevytvorila som si priestor, kde sa môžem zamýšľať nad svojím životom obitým doskami a ľutovať sa. Bolo by to ako keby som sa pozerala do zrkadla z druhej strany, ktorá zväčšuje. Hlava je disproporčná, zle nastoknutá na krk, moje telo zaostáva, vidieť každý zanesený pór a vôbec to nevyzerá dobre. Od kedy som vlastne schopná vnímať duchov, či čo to sedí vedľa Jakubovho strnulého hojdania sa. Dlho potom ostalo ticho, viac sa nikto neozval iba tupé udieranie Jakubovho chrbta.

Moja izba, ktorú zdieľam s Jakubom má asi 2x5metrov,jedno okno, do ktorého udiera vo vetre obrovský smrek. Každý rok si na ňom robia hniezdo hrdličky, presne v mojom zornom uhle. Aj mesiac pred pôrodom Jakuba tam bola samička prikovaná k vajíčkam a potom ju s celým potomstvom zhodil na zem vietor. Pri smetných košoch bolo vidieť iba torzo škrupín a suchej trávy. Každý rok si na tom istom mieste robí hniezdo hrdlička. Nahováram si, že to je tá istá biela mama, ktorá v tú jar spadla a že si každý rok doháňa stratené teplo medzi paprčkami. Aspoň vo zvieracej ríši to určite tak funguje. Väčšiu izbu si nechala moja mama, aj keď v nej spáva sama asi od mojich dvanástich. Jedna polovica plní funkciu šatníka s minimálne dvadsiatimi kostýmami a umelými kožuchmi, ktoré nemám spočítané. Vedľa manželskej posteli pod oknom má asi metrový čierny regál s knihami, ktoré nikdy nečítala. Sú to klasiky, ktoré by mal mať každý aspoň založené v knižnici pre prípad, že by prišla návšteva , ktorá číta a vy by ste rozhodne pôsobili ako niekto iný, kým ste vždy chceli byť no nebolo vám to dopriate. Moja izba mala ešte pred pár rokmi po stenách nalepené plagáty z každoročnej polygrafickej výstavy, ktoré som zbožňovala. Mala som na stene obrovskú krikľavo zelenú rosničku vytlačenú vo veľkosti 1x2metre ako fotografický kúsok milovníka žiab a super citlivých objektívov. Na vnútornej strane dvier som mala v takej istej veľkosti obrovskú včelu s jemnými chĺpkami po celom včelom tele a priehľadnými krídlami, v ktorých sa odrážalo farebné spektrum slnečného svetla. Vždy na mňa pôsobila monštruózne, rozvážne ako keby nepotrebovala obdiv a nestála o môj záujem napriek tomu že o mne vedela všetko. Vlastne sa tu veľa nezmenilo. Okno sa vymenilo za plastové a pribudla detská postieľka, ktorá zabrala polovicu miesta v izbe a aj tá je už vymenená za váľandu pre jeden a pól človeka, kde teraz s Jakubom spávam. Modrý koberec tu mám asi od svojho narodenia. Má len pár prepálených malých kruhov od prehorených sviečok, ktoré mamu priviedli k stavu blízkemu odpadnutiu, a na ktorom som sa vo vysokých horúčkach a zimnici drvila na maturity so zápalom obličiek. To som ešte nevedela, že som v tom. Bol to taký môj tehlový spacáčik, len môj až kým sa nenarodil Jakub. Vlastne tam bol určite už pred narodením a prehrabával sa všetkým hmotným aj nehmotným usvedčujúcim materiálom, ktorý by mu pomohol pri výbere z pomedzi toľkých nevedomých matiek, ktoré mal k dispozícii.

Vo dverách zaštrngali kľúče. Z chodby sa ozývali pomalé kroky a šuchot tašiek. Jakub natešene vybehol z izby, chytil sa za obidva líca, čo robí vždy keď sa veľmi teší a našpúlil pery akoby chcel vyjadriť prekvapenie. Mama si vypýtala pusu na ústa, jednu z vecí, ktorú som nikdy poriadne nepreglgla. On si s grimasou utrel ústa a ona mu vtlačila do ruky horalku. Druhá vec, ktorú som jej vždy vytýkala. Toto mesto je preplnené cukrovinkami, zmrzlinárňami a pizzériami. V tejto kotline mraky stoja 8mesiacov až na pár výnimiek. Tma je môj úhlavný nepriateľ, aspoň si myslím. Možno je tu toho svetla viac, ale v porovnaní s tým koľko by som ho potrebovala ma až bolí, keď si predstavím, že je nemožné opustiť toto miesto. Moja izba a toto mesto je ako štvorec, ktorý som práve naplnil mnou a ďalej sa v ňom neviem pohnúť ani o milimeter. Vlastne ani nemôžem. S Jakubom sa nedá ani nakupovať bez nejakého hysterického nepredvídateľného výstupu v hypermarkete pred masami znudených nakupujúcich. Rozruší ho hučiaca klimatizácia, ujo, ktorý umýva dlážku na vrčiacom stroji na kolieskach, na ruky sa mu lepí všetko bez rozdielu a hneď pri vstupe sa stratí v nekonečných zástupoch regálov, pretože neznesie držanie sa za ruky.

,,Mami, vieš, čo spôsobí ten cukor , však"?

,,Ále, musíš mu dávať aj sladké, také malé deti musia aj cukor".

,,Hej a potom vyvaľuješ oči, keď ti demoluje byt".

V tichosti vybaľovala nákup a jej ruky sa obratne premiestňovala po poličkách v špajzi.

,,V sobotu musím ísť do práce", povedala som.

,,Dobre, ostanem s malým".

,,Doobeda tu bola sociálka".

,,Čože"? oprela ruky o kuchynskú linku a zbledla.

,,Tá ryšavá stará mandolína z hora sa musí neznesiteľne nudiť. Keby jej už chcel niekto tie hyperaktívne zmysly obliať vriacou vodou aby sa chvíľu zmietala na dlážke vo fyzickej bolesti a nie s hrncom na uchu".

Hej, škoda, že moja mama je presne taká istá ako ja, respektíve ja som ako ona. Šedá myš bez pudu sebazáchovy, ostrých lakťov a s hromadou pochybností o sebe samej. Má len o pár kíl viac ako ja vďaka veku, o ktorom nechce nič vedieť. Jej päťdesiatka rozhodne nevie kde je jej miesto, a tak sa potuluje bezcieľne po byte a naráža do všetkých zatvorených dverí. Nevyskočia jej oči z jamiek, neočervenie a nerozbehne sa k dverám. Nevypustí na chodbe paru a spŕšku ostrých poznámok, ktoré pri najmenšom rozvíria hladinu ignorovania sa navzájom a prinúti otupené zmysly ostatných aspoň spozornieť.

,,Nechceš vedieť, čo chcela"?

,,Čo spravíme na obed"?

Tak to je najlepšie. Keď nemá odpoveď tak je buď ticho, alebo odpovie otázkou s úplne iného súdka. Jemná vráskavá koža okolo úst jej ešte viac ovisne a popred oči sa jej ťahá páska sto spôsobov ako zabiť a nestratiť pri tom výraz dámy.

Hlas z pred hodiny sa mi z hlavy vyparil ako sen.

,,Š", dobehol Jakub do kuchyne a zavŕtal sa do tašky s nákupom.

,,Zase špagety"?

Mlčky som začala plniť hrniec vodou. Jakub sa posadil na stoličku, ruky položil na stôl a vedel, že o 23 minút bude pred ním plný tanier horúcich červenkastých špagátikov s nastrúhanými pásikmi syra krémovej farby a vidlička. Spôsobom vyhladovaného slintajúceho zvieratka sa pustil do veľkej porcie. Sústredene navíjal oranžové špagáty na vidličku a pri ich vkladaní do úst si dával pozor aby nezavadil o kútiky, alebo nebodaj o bradu aby neplánovane nemusel vidličku položiť a horúčkovito si utierať zašpinené miesto.

V tú noc som spala bezsenným spánkom, čo je v mojom prípade až nemravne oslobodzujúci pocit, že som sa konečne naozaj vyspala a nik ma nenaháňal, nič bezhlavé, či temné na mňa nestriehlo a nesnažilo sa ma podmaniť, či zabiť.

Mužský hlas. Neviem, či je toto ten pravý spôsob ako ma dostať z tohto bludného kruhu von, pomyslela som si.

Cíti, že mám strach,...hm, čo sa ním nebodaj živý. Radšej keby bol naozajstný, živý, teplý a so mnou pri všetkom, čo robím a vysvetlil mi prečo to robím zle.

Jakub s mierne naklonenou hlavou do strany ako vždy, prechádzal rukou po plotoch a bránach pozdĺž celej ulice. Jeho sivomodré oči načítavali každý záhyb, každú latku na plote, všetky zvonce na bránach ako jeden dlhý čiarový kód a pred prechodom pre chodcov sa ozval škrečavý protest , pretože som ho chytila za ruku a donútila ho pozrieť sa na obe strany. Každý deň musíme isť po svätoplukovej. Keby som si cestu chcela skrátiť čo i len o ulicu, o pár metrov, chaos a paniku ktorú by som mu tým spôsobila v jeho malej hlavičke by mi pripomínal každý deň a každé ráno by sa s úzkosťou trhal pred svätoplukovou aby som ani omylom neurobila nič, čo nemá naprogramované v svojom guľatom hardweri. Na konci ulici som vytiahla vlhčenú vreckovku a poutierala mu špinavú ruku ako vždy. Pred školskou bránou som mu ju silno zovrela aby sa mi nevytrhol, keď pôjdeme cez prechod pre chodcov, no niekedy to nestačí ako dnes. Zodvihla som ho a celou silou som ho zvierala až ku vchodu škôlky. Protest už nevnímam.

,,Iva už zase" .

,,Hej, viem, meškám, prepáč...Vieš, že Jakuba nedostanem do žiadneho presúvacieho zariadenia a už vôbec nie, do autobusu medzi kopu ľudí, má svoje tempo".

,,Ja viem moja, ale nejako si to už konečne zariaď. Nechcem sa stále opakovať".

Opakovať. Keby som Vilovi vymenovala celú sadu opakovacích, monotónnych aktov, ktoré ja absolvujem so svojím dieťaťom len kým ho presuniem do škôlky stratil by sa ako vlnka v mojom mori. V kartonáži pracujem štvrtý mesiac. Nezvládala som mamin zvyk vylepiť šek s nájomným na zrkadlo na chodbe. Pri pohľade do toho zrkadla som sa videla na sklenom vrchu, strmom a hladkom, ktorý prekonávajú len vtáci a na druhej strane herecký výkon tipu, ale veď ja to všetko pre vás, len vám dám, svojim deťom, komu inému. A tak som si našla túto šichtu aspoň na 4 hodiny kým je Jakub v škôlke a niekedy cez víkend, keď mama nemá službu v nemocnici. Prispievam na polovicu nájomného, viem vyplatiť Jakubovi obedy, sebe internet a nákup stravy aspoň na víkendy.

,,Tak, aký bol víkend"? povŕtal sa v brade a rozrezával nové balenia čiernej a červenej.

,,Normálka", zborovo sme skonštatovali. Na sieťotlači bola so mnou ešte teta Zuzka. Pomáhala mi meniť farby, otvárala prilepené vrchnáky, brala z po stroja hotový potlačený kartón a čakala kým stroj vypľuje ďalší , pri tom jej cez nosné dierky sadala na chuťové bunky horká vôňa tlačiarenskej červenej a na konci šichty čistila acetónom sieťku, valce a všetko čo z nej zostalo. Každú prekážku, či už orezávač, či samotný železný stojan na tlač ťažký ako šľak dokázala bez väčšej námahy rozšafným drgnutím zadku posunúť presne tam kde ho chce mať a jej chôdza mi pripomínala zametanie, alebo hojdanie sa obrovského surového stehna zaveseného na háku v spoločnosti rebierok zabaleného v prepotenej šatovke s kvetinovými vzormi. Zbožňovala som ju. V jej pohľade nebolo žiadne skúmanie, zvedavosť, či zamyslenosť. Malými zelenými očkami skenovala len moju a svoju momentálnu činnosť, nič viac tam nebolo a to rozlievalo v našej malej hale uspávajúci, kolísavý pokoj a ticho. Pravidelné šťuchanie stroja, mľaskanie valcov, dunivý zvuk vlniacej sa A2ky a leptajúci opar, to udieralo pri vstupe do haly Vilovi, každé ráno do hlavy, lebo inak by to už určite dávno vzdal.

,,Príde dnes Majka za tebou"? opýtala som sa,

,,Asi áno",

S jeho ženou Majkou som sa zoznámila ešte pred tým ako prišiel Jakub na svet. Pracuje v hypermarkete hneď vedľa nášho baráku a stretávame sa denne. Z počiatku som nevedela, že pracujem u jej muža a úprimne povedané chvíľu som sa čudovala, prečo manželka majiteľa tlačiarne pracuje na zmeny za minimálnu mzdu, ale po čase mi to došlo. Stereotyp, nuda a peniaze pokrčia aj najdrahší mäkký kriedový papier tak, že na mieste kde bol pretrhnutý sa dá smrteľne dorezať. Je jemná a rozvážna, akoby vždy vedela čo má kedy povedať a za každým to vyznie ako práve vyfúknuté vajce zo skla, horúce a krehké, takže pri ňom ostanete len stáť, zízať a čakať kým vychladne a vy si ho budete môcť chytiť. Kiež by som sa vedela uspokojiť s miestom pokladníčky, denne vystavená stovkám pohľadom ľudí a ich mincami v zapotených prstoch, nechať bublať sklo v žeravej hrudi a vyfukovať im ho do tváre ako bonus k nákupu.

,...duša, ktorá nikdy nevidela pravdu, nedostane sa do ľudskej podoby. To nie ja, to povedal Platón.

Neviem, do kedy to vydržím. Aj keď mamine otázky tipu, prečo toľko periem, už vypustila zo svojho repertoáru, viem, že svoje súkromie tu nemá ani jedna z nás.

Na nespokojné deti by mali prvorodičky pripraviť. Ále, no tak je len trochu zlostnejší, hovorili nám všetci, lenže to sme ešte nevedeli, že zlosť je len sprievodným javom niečoho iného. Dni neboli pre mňa nenávidené, iba príliš dlhé a krátke na to, aby som premýšľala aj nad niečím iným, ako že, už musím zaľahnúť, lebo keď sa nevyspím budem vrčať na malého a ten zas na oplátku spustí obohratú platňu s vysokým tónom hlasu , ktorý ešte stále nedokážem odignorovať, ako množstvo iných vecí. Ako napríklad slovo ventilátor, ktoré opakuje v akej koľvek forme, alebo pýtanie si vločiek s kakaovými guličkami v ktorúkoľvek hodinu počas celého dňa. Prisahám, že keby náhodou precitol v noci zo spánku, určite by si začal pýtať vločky s kakaovými guličkami, alebo upnutie sa na nejaké slovo, ktoré niekde započul. Začne ho opakovať až do vtedy, kým ho ja znova nevyslovím. Vtedy prestane, no ak ho nepoviem, vie svoju naliehavosť patrične ozvučiť.

Ja som vlastne ani nevedela ako sa štandartné dieťa vôbec správa. Stále viac som zabúdala na to, že to aký je , nie je normálne a stále viac som sa mu prispôsobovala. Utvrdzovala som sa v tom, že existujú riešenia, kopec alternatív, že toto nie je koniec, iba stagnácia so začiatkom na chvoste.

,,Iva , ideš"? opýtal sa Vilo.

,,Nie, dík. Po šichte ma voziť nemusíš, mám čas, o takomto čase ešte obeduje, takže v pohode stíham".

,,hm, tak zajtra".

Dnes som orezala nejakých osemsto budúcich krabíc, čo považujem za svoj lepší výkon, kedže od toho závisí moja výplata, ak sa to výplatou dá vôbec nazvať. Musím si kúpiť nejaký lepší krém, tie tvrdené kartóny sú ako šmirgeľ a rukami by som mohla česať ľan.

Mám radšej, keď ma Vilo posadí k farbám. Potlače nespravím síce osemsto, ale to ako za každým pritlačením mašiny vykukne obrázok picérky, na kartóne na pizzu, najprv sýtej farby, výrazný a neskôr stále slabší až mdlý, nenásytný papier, to je ako balzam.

Sedela som s mamou za stolom a chystala som sa na obvyklú dávku sebaľútosti a bľabotania o tom ako každá jedna buchta z vedľajšieho vchodu má bohatého frajera, hen tú videla ako sa vezie v parádnom fáre a tamtú zase aké má šťastie na muža a vždy sa to skončí tým ako málo je docenená a má na viac a ako musí žiť ten svoj úbohý život. No nie, tentoraz začala so svoju novou teóriou plnou ezoterických výmyslov, ako ťažko sa jej medzi ľuďmi žije, pretože im vidí až do duše. No, prvé, čo mi napadlo bolo, čo asi tak vidí v tej mojej. Nikdy sa do nej ani nepokúšala nahliadnuť pre hen tie buchty od vedľa. Problém bol, že som až príliš túžila po zničujúcom cite, priamo z pekla, ktorý by ma drvil na prach a pomiatol by mi myseľ.

Kým som ešte nemala Jakuba, jazdievala som na bicykli k najbližšej priehrade asi 20km od mesta. Sadla som si na lúku, vyzula topánky a hľadela bezducho do vody. Menila som sa na kameň a nikto z ľudí čvachtajúcich sa v zelenej, stojacej mláke si to nevšimol. Mohla som pokojne padnúť ako skala na jej dno a nevydala by som zo seba ani bublinku vzduchu. O pár desiatok rokov by ma možno našli ako socrealistickú sochu bez výrazu, a nejaký zberateľ komunistických budovateľských diel by si ma z recesie vystavil na záhrade svojho domu. Pamätám si na lenina ležiaceho, pri zadnej bráne mestského múzea, obrasteného pŕhľavou. Okolo neho sa šírila orechová vôňa a slnko ho bielilo a zohrievalo každý deň. Bol chudák dutý.

,,Mami, tento monológ už vedieš asi od mojich pätnástich, prečo sa nepokúšaš nájsť chybu"? uškrnula som sa na ňu.

Ticho. Nahliadnuť do svojej lenivej a povrchnej duše, to potrebujeme asi všetci.

Na to ako bolo Jakubovi v škôlke sa nespýtala ani raz. Vlastne ako som otehotnela sa nezaujímala o nič čo sa týkalo dieťaťa.

Vtedy som pochopila, že sa niečo zmení, musí sa niečo zmeniť.

Prezliekla som sa a napustila som Jakubovi vaňu, plnú peny. Zohriala som mu mlieko 2 a pól pohárika, ani viac ani menej, musí to byť presne tento pomer inak večer zakončíme revom. Bol už veľmi unavený. Pripravená na protest som vzala uterák a vybrala som Jakuba zmietajúceho sa v kŕči von z vody. Miluje vodu a toto robí vždy keď z nej musí ísť von. Na toto predstavenie si mama stále nezvykla. Sedela ako prikovaná na gauči, z umučeným výrazom v tvári a pozorovala bordovú Jakubovu tvár v jeho hysterickej chvíľke. Bez väčšieho vzrušenia som ho za minútku vyutierala a behom som doniesla mlieko, ktorým vždy zakončím večer so cťou. Moje večeri boli jeho večermi. Keď zaspal akoby som aj ja odumrela na pár hodín. Moje telo bolo mŕtve už 5 rokov. Kožu som mala takú citlivú a napnutú akoby som ležala v medovom zábale a peeling na tvári ma pálil ako láva. Prstami som si prehrabla vlasy a to ma znova zahodilo do kúta v kúpeľni, kde bol len studený a mokrý nápad zbaliť sa a vypadnúť. Hneď teraz.

Od pätnástich som sa presúvala po internátoch a stále sa tej prepchatej internátnej izby neviem zbaviť. Všetky veľké kamarátstva plné rozhovorov a spolupatričnosti sa vyparili ako smrad tlačiarenskej farby, ktorú neviem dostať z poza nechtov, lebo sa v nej babrem každý deň. A každý deň otláčam rovnaký motív rovnakej farby na rovnaké krabice. Zelená. Zelená je dobrá. Vždy som chcela mať zelené oči, ryšavé vlasy a nespočetné množstvo pieh na tvári. Vyzerala by som ako víla z dubového lesa na vŕšku za Utekáčom. Tak sa volá dedina, kde žil môj otec než sa oženil s mojou mamou a presťahoval sa do mesta.

Keď zomrel, od nášho posledného stretnutia uplynulo asi 5 rokov. Nechal mi odkaz, že je v meste kvôli nejakej kontrole v nemocnici a že ak chcem bude čakať na stanici.

Sedeli sme v krčme, pozerali na peróny. Otec spokojne objednával pivá a opakoval ako veľmi ma má rád, ako veľmi miloval moju matku, aká som vždy bola inteligentná a na svoj vek vyspelá čo sa dospeláckych pohnutých záležitostí týka.

V hlave sa mi rozlievalo pivo a nadradenosť.

Vždy si rád vymýšľal a ja som tak chcela uveriť všetkému čo mi v našom pokrivenom vzťahu narozprával a nasľuboval. Chcela som byť na neho hrdá tak ako som chcela byť aspoň raz hrdá na seba. Boli sme takí rovnakí.

Otec nič okolo seba nevnímal, iba ležal s otvorenými očami v posteli za závesom ako odložený časopis z 49teho. Tam kde jeho mama odkladala všetko čo prekážalo a bolo navyše, no ešte to nemohla vyhodiť do drevárne. Nemohla už nič.

Moju prvú mŕtvolu v živote som videla práve tam.

Ležala v dome vedľa potoka s betónovými schodíkmi. Musela som sa najprv predrať hromadou susedov, otrieť sa všetkým o ich zatuchnuté kabáty a ľadové dokrivené ruky a potom som ju uvidela. Mala som asi osem. Dlhočizné údy, pretiahnuté prsty na rukách , špicatý, dlhý nos , gázou zaviazaná biela brada ujka Kyzeka na drevenom šezlone vystavenom uprostred chodby mala vlastne jediný cieľ. Sústredený mikrosvet ožiariť vystrelenou svetlicou s červeným dymom a dopadnúť na strechy jeho obyvateľov so snahou prefackať ich k životu. No žiaden požiar sa nekonal.

Deň, keď som odpovedala súdu, že chcem ostať s otcom a deň, keď som sním odišla z mesta si vôbec nepamätám. Akoby sa to ani nestalo. Otca neprichýlila žiadna z jeho frajeriek a tak sme sa museli uspokojiť s domom u jeho mami. Nemala ma veľmi v láske, pretože som jej pripomínala jej frustráciu z toho ako veľmi boli naše svety vzdialené a čo bolo najhoršie vôbec do nich nebola schopná a ochotná nahliadnuť. Musela na to pánča prať a každý deň sa pozerať. Mala som asi desať a cítila som ako mnou opovrhuje vlastná stará matka. No vojna sa nekonala, našla som si protiváhu. Utiahla som sa do seba a celé dni som trávila v hore. Bola obrovská ako svet. Bola celkom blízko, stačilo prejsť len po strmých schodoch z kameňa k malej drevenej bráničke a otvoriť vrátka. Tie obrovské dubiská sa mi vtedy javili ako titáni, ktorí sa ku mne nakláňali a už už sa chystali prehovoriť k červíkovi ako som ja. Mala som svoj peň a z výšky som videla cez rubínovo červené listy stromov dvory a domy susedov.

Ryšavú Milku s fúzikmi pod nosom, na brade, na kolenách. Vyzerala ako ružové prasiatko, ktoré na seba upozorňovalo hlasným funením. Na tetu Romanu, ktorá bývala nad nami. Vyhýbala sa kontaktu so susedmi. Nie že by nechcela , to skôr oni. Jednoducho nezapadla do štandartne fungujúcej dedinskej komunity. V okne mala obrovský svokrin jazyk.

O tri dvory ďalej bývala teta Julka. Tiež disponovala slušným porastom okolo pier a množstvom králikov. A ešte si spomínam na starkine egreše, pobehujúce husi bez hláv, na neustále stúpania a zákruty a na nášho prvého psa Bubu, ako za každým vracal na mojich nohách v čisto novej modrej embéčke na piesne od Tou tou. Zdochol na otravu jedom pre potkany, ktorý zožral v pivnici.

Kristína Janigová

Kristína Janigová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Slavistka(FFPU) a lazníčka:) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu