reklama

deň č.2

Ráno som sa chvíľu snažila spamätať a začala som pociťovať svoje stuhnuté, meravé telo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ráno som sa chvíľu snažila spamätať a začala som pociťovať svoje stuhnuté meravé telo. Ešte som neidentifikovala či z oddýchnutej mysle, alebo z včerajšej očistnej hystérie. Pravdepodobne to bude to druhé. Za oknom bolo jasno, ani náznak po včerajšej búrke, a možno ani nebola, len sa mi to snívalo. Možno sa mi sníva toto celé a dôvod prečo sa zasa nikdy nedozviem. Vedľa mňa bol pokoj. Jakub očividne ešte sladko spal. Snažila som sa zotrieť tú belavú pásku z očí, čo ma držala v polo realite a polosne. Pri predstave včerajšieho dňa ma zalievalo teplo až po končeky prstov na nohách a srdce mi pracovala rýchlejšie ako bežné rána, kedy zaháňam bezhlavé čierne duše z mojej hlavy, ktoré sa ma snažia dolapiť. Srdce mi vtedy pracuje ako starene v určitej fáze agónie. Krv mi neobvykle živo prúdila celým telom a oči sa mi plynule doširoka roztvárali. Bola som hore.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak aký budeš mať dnešný deň Iva? opýtala som sa v duchu samej seba. V tom sa Jakub strhol zo spánku a zrýchlene sa posadil chrbtom k stene a začal svojim pravidelným stereotypom. Keby mi tak vedel povedať ako sa vyspal, čo sa mu snívalo. Pri jeho strnulom spánku by jeden povedal, že sa v noci v tele vôbec nenachádza. Jeho výraz pokoja keď spí je ako balzam na dušu.

Pohladkala som ho po ruke, ktorú si podľa môjho očakávania odtiahol a naklonil hlavu akoby sa chcel pozrieť von oknom. Uhla som mu hlavou. Očami niečo hľadal cez zarosené okenné sklá. Postavila som sa a ráno sa odvíjalo tak ako včera. Mlieko, rožky a po raňajkách znova Jakubovo vyparenie sa vo dverách. Tentoraz som už vedela kam má namierené, ale pre istotu som išla pomaly za ním. Obloha bola jasno modrá až rezala oči. Keď prešiel alejou, znova sa usadil na to isté miesto ako včera. Rozmýšľala som, či ho tu môžem nechať samého, či sa vráti, keď tu skončí. Nevedela som ako nazvať toto nadväzovanie kontaktu, či terapiu. Oprela som sa o teplú bielu stenu včelína a fascinovane som pozerala na malú schúlenú detskú schránku v kontraste veľkých drevených škatúľ a hmýriacich sa včiel. Vyletúvali po jednej prudko ako malé blesky rozložené na čiastočky svetla, ktoré sa na slnku trblietali ako perly. Vzduchom sa niesol tlmený bzukot, úle na rannom slnku až voňali svetlom, ktoré sa o ne opieralo. Chrbát mi zohrievala stena za mnou a premohol ma silný pocit, že toto je iba sen, že takéto niečo nemôžem vidieť ani v tom najmystickejšom cirkuse, že tento obraz prežívam práve ja a nie je to scéna z oceneného alternatívneho filmu o spolunažívaní človeka s prírodou. Slnko zalievalo Jakubov chrbát a vlasy mu na ňom spopolaveli ešte viac. Nemala som strach, že ho včely poštípu, vôbec ma to nenapadlo. Napadlo ma ako asi včelám vonia Jakubova detská pokožka, ako vnímajú jeho mliečny dych a prsty mastné od masla, či cítia jeho telo opreté o ich včelí dom. Pred očami som mala postupné matné prepájanie neviditeľných častíc , ktoré ohraničovali Jakubov priestor s časticami dreva, o ktoré bol opretý. Neviditeľné zlievanie hmoty. Vzájomné približovanie sa. V tom som zacítila modrú sladkastú vôňu a vedela som, že vedľa mňa stojí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,Dobré ráno", znova ten jemný úsmev na tvári.

,,Ránko", zaskočená som odzdravila.

,,Vidím, že Jakuba k včelám nebudeme mať problém dostať".

,,Hej , je to zvláštne, fascinujúce, ešte nikdy som nič podobné nevidela", dúfala som, že mi povie, že on už áno ale bol ticho.

V rukách držal dva klobúky so sieťkou a na pleci mal batoh. Trocha strémovane som sa mu pozrela do tváre aby som vyčítala, či nadišiel už čas začať . On iba podvihol bradu akože či som pripravená a ja som prikývla.

,,Doniesol som vám nejaké oblečenie, kuklu a nejaké náradie.."

,,Myslela som si, že tu vo včelíne bude po Janovi všetko potrebné".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,Hm, staré zatuchnuté, nahryzené myšami, tam nie je použiteľné nič, nechodil by som tam. Strešné trámy sú poškodené a vyše dvadsať rokov sa tam všetko iba rozkladá. Mohlo by sa vám , alebo Jakubovi niečo stať a tu sa pomoci nedovoláte".

,, Ak ste pripravená môžeme hneď začať".

,,Tak fajn, poďme na to".

Zložil si z pleca batoh a vytiahol z neho biely overal. Podal mi ho a ja som sa poslušne išla prezliecť do domu. Bol mi trochu veľký, na nohách a rukách mal na koncoch gumičky a v páse bola bol otvor na šnúrku, keďže tam žiadna nebola vypadala som ako vyfučané biele strémované vrece. Páchlo trochu zatuchlinou, trochu drevom. Tenisky na nohách musia stačiť. Vyšla som trochu neisto von. Pavol už bol navlečený do toho istého a pozeral na mňa ako na nevestu bez svedkov a bez muziky. Nahodila som ten najuvoľnenejší štýl chôdze, ktorý predstieraný nikdy nevyzerá tak ako by mal a sústredila sa na to , že je toto všetko je nevyhnutné na prežitie pri práci. Podal mi kuklu, ktorú som si chvíľu obzerala, kým som pochopila ako si ju správne nasadiť. Rukavice boli tvrdé ako zalaminovaná naškrobená bavlna, netuším z čoho boli, siahali až po lakte, teda v mojom prípade skoro po pazuchy. Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré potajomky skúša otcove špinavé montérky, ktoré doniesol po nočnej z práce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,Je apríl, ovocné stromy majú ešte len puky. Plod sa v úľoch rýchlo rozširuje a tak hrozí rojová nálada, pretože sa v úľoch zmenšuje ich životný priestor". Začal vysvetľovať.

,,Staviteľky prestávajú stavať plásty, lietavky len tak posedávajú na letáčoch a čaká sa na vyliahnutie mladej matky, z ktorou časť včelstva vyletí na najbližší a najvyšší strom. Tam sa zakvačí ako obrovská bzučiaca kvapka. Je to vlastne ich prirodzené rozmnožovanie".

,, Prečo prestávajú pracovať, nezbierajú nektár"?

,,Všetko sa len pripravuje na kvitnutie, ešte nemohol naplno prepuknúť zbierací pud, ale keď prepukne, rojenie je zažehnané".

,,A staviteľky? čo robia staviteľky, keď prepukne zbierací pud"?

,,Včely sú jeden obrovský dokonalý systém deľby práce. Po vyliahnutí má mladá včela meduška svetlosivé, je slabá a nemotorná. Včely kŕmičky jej ponúknu med, alebo sa ho nacucia sama z najbližšej bunky so zásobami. Po dvoch, troch hodinách zosilnie natoľko, že začína pracovať. V prvých troch dňoch je čističkou. Čistí bunky, do ktorých bude matka klásť vajíčka, alebo robotnice nektár, medovicu a peľ. Na štvrtý deň sa mladuška stáva kŕmičkou. Kŕmi štvordňové a staršie larvy kŕmnou kašičkou. Šesťdňová robotnica sa stáva dojčičkou. Kŕmnou kašičkou kŕmi mladé larvy od ich vyliahnutia až do troch dní ich života. Na dvanásty deň sa začne činnosť voskotvorných žliaz a stáva sa staviteľkou. Stavia včelie dielo".

,,Plásty".

,,Presne. Na osemnásty deň sa stáva strážkyňou. Stráži letáč a robí orientačné prelety. Na dvadsiaty prvý deň sa stáva lietavkou, nosí vodu, nektár, medovicu a peľ. Lietavkou ostáva až do konca žiovta".

,,Neuveriteľné", ohromene som počúvala s mierne pootvorenými ústami.

,,Takže neexistuje nečinnosť".

,,Nie, iba plynulý prechod, príprava na ďalšiu rolu v neustálom pohybe".

,,Ako dlho vlastne jedna včela žije"?

,,Od položenia vajíčka oplodnenou matkou po vyvinutie včely lietavky uplynie štyridsať dní, hovorí sa tomu zákon štyridsiatich dní a žije až kým sa nezrobí na smrť".

Visela som mu na perách ako dieťa pred výkladom s hotovými cukrovými vatami na špajdliach s obrovskou túžbou dozvedieť sa ako sa na tie špajdle dostala taká hebká, farebná a dokonale držiaca si svoj tvar. Bolo to ako keby mi niekto rozťahoval hlavu, naťahoval viečka a lámal zdeformovanú zle zrastenú lebku do podoby, ktorá sa už nebude dať znova zdeformovať. Bude stála, súmerná, bude ako guma na kolese invalidného vozíka, nezničiteľná.

Odtrhla som sa od jeho tváre, keď sme sa začali presúvať k úľom. Jakub bol v nezmenej póze, nenechal sa rušiť. Slnko príjemne hrialo. Pavol sa presunul k opačnému koncu radu úľov. Rozvážne s prehľadom zodvihol poklop na úli. Oviala ma sladká opojná vôňa. Pavol sa naklonil a zhlboka sa nadýchol. Po tvári sa mu rozliala blaženosť a odtieň jeho pokožky aj cez čiernu sieťku kukly nadobudol zlatistú farbu. Kývol na mňa hlavou aby som si privoňala aj ja. Bolo to ako vábenie ružového žeriava, ktorý na vysokých tenkých nohách hrdo postáva na svojom teritóriu, máva majestátne krídlami a privoláva samičky. Tá vôňa sa pokojne môže radiť medzi ľahké drogy, ktoré by mali byť zákonom prikázané. Potom vytiahol z vrecka kovový kus nejakého náradia a oddelil ním jeden rámik, od druhého. Boli zlepené tým čo tak prenikavo voňalo. Pokojne vytiahol jeden rámik a otočil ho na slnko. Bol celý obsypaný hmýriacimi sa včelami. Držali sa plástu a mrvili sa ako zrniaca sa obrazovka televízora.

,,Čo vlastne teraz robíme"? opýtala som sa.

,,Skontrolujeme prítomnosť matky, plod, zásoby. Poďte, skúste to". Podal mi do ruky tú kovovú vec, pustil ma k úľu.

,,Trochu ďalej od letáča", postavila som sa z boku a ostrou časťou som trochu nemotorne oddelila rámik od polepeného okraja úľa a s roztrasenými rukami som vytiahla obťažkaný hnedozlatý plást. Včely sa rozdráždene uvoľnili z plástu a začali mi poletovať okolo hlavy a sadali mi na rukavice a ramená. Znervóznela som. Bzučanie sa zintenzívnilo a snažila som sa nedať najavo aká som poplašená a sledujem vnútro kukly, či sa v jej vnútri neobjaví nejaká včela.

,,Chyťte celý plást oboma rukami a pokojne si ho poobzerajte, nemusíte sa báť. Hľadáme matku. Hlavu má v tvare srdca, bruško má zjavne dlhšie a špicatejšie ako ostatné včely. Vyzerá podobne ako menší sršeň. Okrem trúda je druhá najneškodnejšia v úli. Oplodnená matka človeka nikdy nepichne a keď áno, žihadlo použije iba raz v živote, aj to len proti svojej sokyni".

,,Sokyni"?

,,Proti inej matke. Vyliahnutá matka vydáva určitý titavý zvuk a tým vyzýva súperky, teda ešte nevyliahnuté matky aby sa ozvali. Keď sa titajúcej matke ozve z materskej bunky ešte nevyliahnutá matka, titajúca matka ju v bunke usmrtí, včely ju vyhryzú a vynesú von z úľa".

,,Včely vydávajú v bunke nejaké zvuky? neuveriteľné, tak to aby sa ani neozývali, keď môžu skončiť takto. Takže včely si sami vychovávajú vlastné matky.."

,,Presne".

Vtedy ma napadla istá časť z Janovho denníka matka47 - vyšľachtil Quido Sklenár. Matky vynikajú nerojivosťou, nebodavosťou, krásnym zovňajškom, skorým dospievaním a tým aj dobrou produkciou.

,,Spomínam si na jednu pasáž z denníka, Jano spomínal nejakú matku47",prekvapene na mňa pozrel cez čierny závoj.

,,Áno, boli rozšírené aj u nás, ale častým krížením svoje pôvodné vlastnosti strácali, takže teraz prakticky nejestvujú".

Pomaly ponadvihol všetkých desať rámikov a pozakladal naspäť. Včely pod jeho veľkými rukami, teda rukavicami ani nelietali, iba sa koncentrovane hemžili z vonkajšej strany rámikov do vnútra ako v špirále, ktorá sa uprostred pohlcuje. Cez ich chlpaté telá miestami presvitali po okrajoch rámikov svetlá číra hmota. Leskla sa ako slzy. To bol ešte nezrelý nezahustený med.

,,Vaša matka, ako to prijala, že ..ste sa rozhodli odísť sem"?

Moja matka. Zaskočila ma predstava , že sa budem musieť zamyslieť nad jej sklamaním zo mňa. Možno za tým všetkým bol strach. Možno sa o mňa bála, to ma nenapadlo. Nie, nedôvera a sklamanie. To je ono. Trpím ako ježiš na kríži, to ma napadlo ako prvé, keď si predstavím svoju matku.

,,Moja mama, ona..nebola nadšená, teda bola zhrozená a nahnevaná".

,,To verím", pousmial sa a plynule sa presúval od jedného úľa k druhému a odklápal drevené vrchnáky zvlnené od vody. Slnko nám pripekalo na zakuklené hlavy. Zo bzučanie okolo nás mi slabol sluch. Slová sa začínali zlievať, stíchli a musela som sa sústrediť na to aby som vyrozumela vetám, ktoré vychádzali z popod jeho kukly.

,,Máte súrodencov"?

,,Nie, bývala som sama s mamou a s Jakubom".

,,Musí jej vnuk chýbať".

,,No, myslím, že je asi celkom rada že má chvíľu byt len pre seba, aj ja by som bola", uškrnula som sa.

Napadla ma Vierka, keby žila bola by schopná sem za nami vyliezť, len aby nás pozdravila a pozrela sa či sme vôbec v poriadku, či žijeme. Bola to jediná osoba, ktorú Jakub okrem mňa akceptoval viac ako iba pohybujúceho sa , dýchajúceho, rozprávajúceho tvora, ktorému nemôže porozumieť. Milovala ho ako keby jej dával plnú hodnotu, akoby dostávala len polovičnú hodnotu svojho života a tá druhá , nemusí hovoriť, nemusí nič, iba byť prítomná v podobe Jakuba. Jeho rezervovanosti, jeho neschopnosti prejavovať city, jeho nepozerania do očí, do duše, iba prítomnosť jeho duše pod sklopenými viečkami. Vedela, že tam je a milovala ju aj keď jej ju nedal poznať a možno v tom bolo celé to tajomstvo. Nepoznaná duša. To musí priťahovať.

,,Určite jej chýbate", pozrel sa na mňa z popod kukly.

,,Možno". Preberala som sa v množstve pevne stmelenými rámikmi a na jednom som uprostred viditeľne väčšiu ako ostatné zbadala matku. Pre istotu som sa opýtala a čakala na pochvalu ako dieťa. Prikývol hlavou a za čiernou sieťkou mu vystúpili jamky po okrajoch úst v jemnom úsmeve. Bola som ako prváčik s prvou včeličkou v slovníku za dobre odkreslené písmenko v písanke.

,,Keď sa budete na včely pozerať dennodenne zbadáte ju aj v tej najneprehľadnejšej guči včiel úplne hravo. Vždy ju obklopuje minimálne dvanásť včiel".

Pred očami sa mi mihol obraz mojej matky ako spí vo svojej posteli a pri rádiu bez ktorého nezaspí a ticho pochrapuje.

,,Ak nenájdete matku stačí ak budete sledovať len plod, to znamená, že matka je prítomná".

,,A ako viem že ide o plod"?

,,V bunkách plástov by mali byť malé belavé larvičky rôznych veľkostí", presunul sa ku mne a z poza mňa mi veľkým prstom v rukavici ukazoval miniatúrne zvinuté budúce včely. Pripomenulo mi to prvý diel včielky Maji ako sa ako posledná vyhrýzla z bunky a namiesto učenia v škole pre včely sa vybrala preskúmať svet mimo úľa a kládla neustále každému množstvo zvedavých otázok.

Ráno som sa chvíľu snažila spamätať a začala som pociťovať svoje stuhnuté meravé telo. Ešte som neidentifikovala či z oddýchnutej mysle, alebo z včerajšej očistnej hystérie. Pravdepodobne to bude to druhé. Za oknom bolo jasno, ani náznak po včerajšej búrke, a možno ani nebola, len sa mi to snívalo. Možno sa mi sníva toto celé a dôvod prečo sa zasa nikdy nedozviem. Vedľa mňa bol pokoj. Jakub očividne ešte sladko spal. Snažila som sa zotrieť tú belavú pásku z očí, čo ma držala v polo realite a polosne. Pri predstave včerajšieho dňa ma zalievalo teplo až po končeky prstov na nohách a srdce mi pracovala rýchlejšie ako bežné rána, kedy zaháňam bezhlavé čierne duše z mojej hlavy, ktoré sa ma snažia dolapiť. Srdce mi vtedy pracuje ako starene v určitej fáze agónie. Krv mi neobvykle živo prúdila celým telom a oči sa mi plynule doširoka roztvárali. Bola som hore.

Tak aký budeš mať dnešný deň Iva? opýtala som sa v duchu samej seba. V tom sa Jakub strhol zo spánku a zrýchlene sa posadil chrbtom k stene a začal svojim pravidelným stereotypom. Keby mi tak vedel povedať ako sa vyspal, čo sa mu snívalo. Pri jeho strnulom spánku by jeden povedal, že sa v noci v tele vôbec nenachádza. Jeho výraz pokoja keď spí je ako balzam na dušu.

Pohladkala som ho po ruke, ktorú si podľa môjho očakávania odtiahol a naklonil hlavu akoby sa chcel pozrieť von oknom. Uhla som mu hlavou. Očami niečo hľadal cez zarosené okenné sklá. Postavila som sa a ráno sa odvíjalo tak ako včera. Mlieko, rožky a po raňajkách znova Jakubovo vyparenie sa vo dverách. Tentoraz som už vedela kam má namierené, ale pre istotu som išla pomaly za ním. Obloha bola jasno modrá až rezala oči. Keď prešiel alejou, znova sa usadil na to isté miesto ako včera. Rozmýšľala som, či ho tu môžem nechať samého, či sa vráti, keď tu skončí. Nevedela som ako nazvať toto nadväzovanie kontaktu, či terapiu. Oprela som sa o teplú bielu stenu včelína a fascinovane som pozerala na malú schúlenú detskú schránku v kontraste veľkých drevených škatúľ a hmýriacich sa včiel. Vyletúvali po jednej prudko ako malé blesky rozložené na čiastočky svetla, ktoré sa na slnku trblietali ako perly. Vzduchom sa niesol tlmený bzukot, úle na rannom slnku až voňali svetlom, ktoré sa o ne opieralo. Chrbát mi zohrievala stena za mnou a premohol ma silný pocit, že toto je iba sen, že takéto niečo nemôžem vidieť ani v tom najmystickejšom cirkuse, že tento obraz prežívam práve ja a nie je to scéna z oceneného alternatívneho filmu o spolunažívaní človeka s prírodou. Slnko zalievalo Jakubov chrbát a vlasy mu na ňom spopolaveli ešte viac. Nemala som strach, že ho včely poštípu, vôbec ma to nenapadlo. Napadlo ma ako asi včelám vonia Jakubova detská pokožka, ako vnímajú jeho mliečny dych a prsty mastné od masla, či cítia jeho telo opreté o ich včelí dom. Pred očami som mala postupné matné prepájanie neviditeľných častíc , ktoré ohraničovali Jakubov priestor s časticami dreva, o ktoré bol opretý. Neviditeľné zlievanie hmoty. Vzájomné približovanie sa. V tom som zacítila modrú sladkastú vôňu a vedela som, že vedľa mňa stojí.

,,Dobré ráno", znova ten jemný úsmev na tvári.

,,Ránko", zaskočená som odzdravila.

,,Vidím, že Jakuba k včelám nebudeme mať problém dostať".

,,Hej , je to zvláštne, fascinujúce, ešte nikdy som nič podobné nevidela", dúfala som, že mi povie, že on už áno ale bol ticho.

V rukách držal dva klobúky so sieťkou a na pleci mal batoh. Trocha strémovane som sa mu pozrela do tváre aby som vyčítala, či nadišiel už čas začať . On iba podvihol bradu akože či som pripravená a ja som prikývla.

,,Doniesol som vám nejaké oblečenie, kuklu a nejaké náradie.."

,,Myslela som si, že tu vo včelíne bude po Janovi všetko potrebné".

,,Hm, staré zatuchnuté, nahryzené myšami, tam nie je použiteľné nič, nechodil by som tam. Strešné trámy sú poškodené a vyše dvadsať rokov sa tam všetko iba rozkladá. Mohlo by sa vám , alebo Jakubovi niečo stať a tu sa pomoci nedovoláte".

,, Ak ste pripravená môžeme hneď začať".

,,Tak fajn, poďme na to".

Zložil si z pleca batoh a vytiahol z neho biely overal. Podal mi ho a ja som sa poslušne išla prezliecť do domu. Bol mi trochu veľký, na nohách a rukách mal na koncoch gumičky a v páse bola bol otvor na šnúrku, keďže tam žiadna nebola vypadala som ako vyfučané biele strémované vrece. Páchlo trochu zatuchlinou, trochu drevom. Tenisky na nohách musia stačiť. Vyšla som trochu neisto von. Pavol už bol navlečený do toho istého a pozeral na mňa ako na nevestu bez svedkov a bez muziky. Nahodila som ten najuvoľnenejší štýl chôdze, ktorý predstieraný nikdy nevyzerá tak ako by mal a sústredila sa na to , že je toto všetko je nevyhnutné na prežitie pri práci. Podal mi kuklu, ktorú som si chvíľu obzerala, kým som pochopila ako si ju správne nasadiť. Rukavice boli tvrdé ako zalaminovaná naškrobená bavlna, netuším z čoho boli, siahali až po lakte, teda v mojom prípade skoro po pazuchy. Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré potajomky skúša otcove špinavé montérky, ktoré doniesol po nočnej z práce.

,,Je apríl, ovocné stromy majú ešte len puky. Plod sa v úľoch rýchlo rozširuje a tak hrozí rojová nálada, pretože sa v úľoch zmenšuje ich životný priestor". Začal vysvetľovať.

,,Staviteľky prestávajú stavať plásty, lietavky len tak posedávajú na letáčoch a čaká sa na vyliahnutie mladej matky, z ktorou časť včelstva vyletí na najbližší a najvyšší strom. Tam sa zakvačí ako obrovská bzučiaca kvapka. Je to vlastne ich prirodzené rozmnožovanie".

,, Prečo prestávajú pracovať, nezbierajú nektár"?

,,Všetko sa len pripravuje na kvitnutie, ešte nemohol naplno prepuknúť zbierací pud, ale keď prepukne, rojenie je zažehnané".

,,A staviteľky? čo robia staviteľky, keď prepukne zbierací pud"?

,,Včely sú jeden obrovský dokonalý systém deľby práce. Po vyliahnutí má mladá včela meduška svetlosivé, je slabá a nemotorná. Včely kŕmičky jej ponúknu med, alebo sa ho nacucia sama z najbližšej bunky so zásobami. Po dvoch, troch hodinách zosilnie natoľko, že začína pracovať. V prvých troch dňoch je čističkou. Čistí bunky, do ktorých bude matka klásť vajíčka, alebo robotnice nektár, medovicu a peľ. Na štvrtý deň sa mladuška stáva kŕmičkou. Kŕmi štvordňové a staršie larvy kŕmnou kašičkou. Šesťdňová robotnica sa stáva dojčičkou. Kŕmnou kašičkou kŕmi mladé larvy od ich vyliahnutia až do troch dní ich života. Na dvanásty deň sa začne činnosť voskotvorných žliaz a stáva sa staviteľkou. Stavia včelie dielo".

,,Plásty".

,,Presne. Na osemnásty deň sa stáva strážkyňou. Stráži letáč a robí orientačné prelety. Na dvadsiaty prvý deň sa stáva lietavkou, nosí vodu, nektár, medovicu a peľ. Lietavkou ostáva až do konca žiovta".

,,Neuveriteľné", ohromene som počúvala s mierne pootvorenými ústami.

,,Takže neexistuje nečinnosť".

,,Nie, iba plynulý prechod, príprava na ďalšiu rolu v neustálom pohybe".

,,Ako dlho vlastne jedna včela žije"?

,,Od položenia vajíčka oplodnenou matkou po vyvinutie včely lietavky uplynie štyridsať dní, hovorí sa tomu zákon štyridsiatich dní a žije až kým sa nezrobí na smrť".

Visela som mu na perách ako dieťa pred výkladom s hotovými cukrovými vatami na špajdliach s obrovskou túžbou dozvedieť sa ako sa na tie špajdle dostala taká hebká, farebná a dokonale držiaca si svoj tvar. Bolo to ako keby mi niekto rozťahoval hlavu, naťahoval viečka a lámal zdeformovanú zle zrastenú lebku do podoby, ktorá sa už nebude dať znova zdeformovať. Bude stála, súmerná, bude ako guma na kolese invalidného vozíka, nezničiteľná.

Odtrhla som sa od jeho tváre, keď sme sa začali presúvať k úľom. Jakub bol v nezmenej póze, nenechal sa rušiť. Slnko príjemne hrialo. Pavol sa presunul k opačnému koncu radu úľov. Rozvážne s prehľadom zodvihol poklop na úli. Oviala ma sladká opojná vôňa. Pavol sa naklonil a zhlboka sa nadýchol. Po tvári sa mu rozliala blaženosť a odtieň jeho pokožky aj cez čiernu sieťku kukly nadobudol zlatistú farbu. Kývol na mňa hlavou aby som si privoňala aj ja. Bolo to ako vábenie ružového žeriava, ktorý na vysokých tenkých nohách hrdo postáva na svojom teritóriu, máva majestátne krídlami a privoláva samičky. Tá vôňa sa pokojne môže radiť medzi ľahké drogy, ktoré by mali byť zákonom prikázané. Potom vytiahol z vrecka kovový kus nejakého náradia a oddelil ním jeden rámik, od druhého. Boli zlepené tým čo tak prenikavo voňalo. Pokojne vytiahol jeden rámik a otočil ho na slnko. Bol celý obsypaný hmýriacimi sa včelami. Držali sa plástu a mrvili sa ako zrniaca sa obrazovka televízora.

,,Čo vlastne teraz robíme"? opýtala som sa.

,,Skontrolujeme prítomnosť matky, plod, zásoby. Poďte, skúste to". Podal mi do ruky tú kovovú vec, pustil ma k úľu.

,,Trochu ďalej od letáča", postavila som sa z boku a ostrou časťou som trochu nemotorne oddelila rámik od polepeného okraja úľa a s roztrasenými rukami som vytiahla obťažkaný hnedozlatý plást. Včely sa rozdráždene uvoľnili z plástu a začali mi poletovať okolo hlavy a sadali mi na rukavice a ramená. Znervóznela som. Bzučanie sa zintenzívnilo a snažila som sa nedať najavo aká som poplašená a sledujem vnútro kukly, či sa v jej vnútri neobjaví nejaká včela.

,,Chyťte celý plást oboma rukami a pokojne si ho poobzerajte, nemusíte sa báť. Hľadáme matku. Hlavu má v tvare srdca, bruško má zjavne dlhšie a špicatejšie ako ostatné včely. Vyzerá podobne ako menší sršeň. Okrem trúda je druhá najneškodnejšia v úli. Oplodnená matka človeka nikdy nepichne a keď áno, žihadlo použije iba raz v živote, aj to len proti svojej sokyni".

,,Sokyni"?

,,Proti inej matke. Vyliahnutá matka vydáva určitý titavý zvuk a tým vyzýva súperky, teda ešte nevyliahnuté matky aby sa ozvali. Keď sa titajúcej matke ozve z materskej bunky ešte nevyliahnutá matka, titajúca matka ju v bunke usmrtí, včely ju vyhryzú a vynesú von z úľa".

,,Včely vydávajú v bunke nejaké zvuky? neuveriteľné, tak to aby sa ani neozývali, keď môžu skončiť takto. Takže včely si sami vychovávajú vlastné matky.."

,,Presne".

Vtedy ma napadla istá časť z Janovho denníka matka47 - vyšľachtil Quido Sklenár. Matky vynikajú nerojivosťou, nebodavosťou, krásnym zovňajškom, skorým dospievaním a tým aj dobrou produkciou.

,,Spomínam si na jednu pasáž z denníka, Jano spomínal nejakú matku47",prekvapene na mňa pozrel cez čierny závoj.

,,Áno, boli rozšírené aj u nás, ale častým krížením svoje pôvodné vlastnosti strácali, takže teraz prakticky nejestvujú".

Pomaly ponadvihol všetkých desať rámikov a pozakladal naspäť. Včely pod jeho veľkými rukami, teda rukavicami ani nelietali, iba sa koncentrovane hemžili z vonkajšej strany rámikov do vnútra ako v špirále, ktorá sa uprostred pohlcuje. Cez ich chlpaté telá miestami presvitali po okrajoch rámikov svetlá číra hmota. Leskla sa ako slzy. To bol ešte nezrelý nezahustený med.

,,Vaša matka, ako to prijala, že ..ste sa rozhodli odísť sem"?

Moja matka. Zaskočila ma predstava , že sa budem musieť zamyslieť nad jej sklamaním zo mňa. Možno za tým všetkým bol strach. Možno sa o mňa bála, to ma nenapadlo. Nie, nedôvera a sklamanie. To je ono. Trpím ako ježiš na kríži, to ma napadlo ako prvé, keď si predstavím svoju matku.

,,Moja mama, ona..nebola nadšená, teda bola zhrozená a nahnevaná".

,,To verím", pousmial sa a plynule sa presúval od jedného úľa k druhému a odklápal drevené vrchnáky zvlnené od vody. Slnko nám pripekalo na zakuklené hlavy. Zo bzučanie okolo nás mi slabol sluch. Slová sa začínali zlievať, stíchli a musela som sa sústrediť na to aby som vyrozumela vetám, ktoré vychádzali z popod jeho kukly.

,,Máte súrodencov"?

,,Nie, bývala som sama s mamou a s Jakubom".

,,Musí jej vnuk chýbať".

,,No, myslím, že je asi celkom rada že má chvíľu byt len pre seba, aj ja by som bola", uškrnula som sa.

Napadla ma Vierka, keby žila bola by schopná sem za nami vyliezť, len aby nás pozdravila a pozrela sa či sme vôbec v poriadku, či žijeme. Bola to jediná osoba, ktorú Jakub okrem mňa akceptoval viac ako iba pohybujúceho sa , dýchajúceho, rozprávajúceho tvora, ktorému nemôže porozumieť. Milovala ho ako keby jej dával plnú hodnotu, akoby dostávala len polovičnú hodnotu svojho života a tá druhá , nemusí hovoriť, nemusí nič, iba byť prítomná v podobe Jakuba. Jeho rezervovanosti, jeho neschopnosti prejavovať city, jeho nepozerania do očí, do duše, iba prítomnosť jeho duše pod sklopenými viečkami. Vedela, že tam je a milovala ju aj keď jej ju nedal poznať a možno v tom bolo celé to tajomstvo. Nepoznaná duša. To musí priťahovať.

,,Určite jej chýbate", pozrel sa na mňa z popod kukly.

,,Možno". Preberala som sa v množstve pevne stmelenými rámikmi a na jednom som uprostred viditeľne väčšiu ako ostatné zbadala matku. Pre istotu som sa opýtala a čakala na pochvalu ako dieťa. Prikývol hlavou a za čiernou sieťkou mu vystúpili jamky po okrajoch úst v jemnom úsmeve. Bola som ako prváčik s prvou včeličkou v slovníku za dobre odkreslené písmenko v písanke.

,,Keď sa budete na včely pozerať dennodenne zbadáte ju aj v tej najneprehľadnejšej guči včiel úplne hravo. Vždy ju obklopuje minimálne dvanásť včiel".

Pred očami sa mi mihol obraz mojej matky ako spí vo svojej posteli a pri rádiu bez ktorého nezaspí a ticho pochrapuje.

,,Ak nenájdete matku stačí ak budete sledovať len plod, to znamená, že matka je prítomná".

,,A ako viem že ide o plod"?

,,V bunkách plástov by mali byť malé belavé larvičky rôznych veľkostí", presunul sa ku mne a z poza mňa mi veľkým prstom v rukavici ukazoval miniatúrne zvinuté budúce včely. Pripomenulo mi to prvý diel včielky Maji ako sa ako posledná vyhrýzla z bunky a namiesto učenia v škole pre včely sa vybrala preskúmať svet mimo úľa a kládla neustále každému množstvo zvedavých otázok.

Kristína Janigová

Kristína Janigová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Slavistka(FFPU) a lazníčka:) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu