To najlepšie čo sa dá na Vianoce urobiť je hľadať. Všade na svete sa váľa plno vecí, a preto treba aby ich niekto hľadal, povedala istá Pipi.
Hnacou silou je predsa hlad, o tom niet pochýb. Či už je to peruánsky purik, alebo egyptský felah, nemé, tajomné, prefíkané a prakticky založené stvorenie pripútané k hrude, alebo pravidelný stav vecí, obvyklé usporiadanie.
Vlastná vôľa je neoddiskutovateľnou skutočnosťou ako klesajúca cena cukru.
Malý princ sa pýta hada ,keď dopadne na púšť, na ktorú planétu to dopadol a had mu odpovie, že na tú bludnú s tým divým slonom, ktorého odvrhlo jeho stádo. Ustrnul v štádiu hnevu, keď zistil, že je len hviezdny prach a najkrajšia samička dala prednosť tomu, čo hlása zmier , ale nie taký aký nesie líška kohútovi.
Každé vyrovnávanie sa s vlastnými slabosťami sa vníma ako strata moci. Moc nad situáciou, moc Vianoc, moc porušovať pravidlá, moc peňazí, ktorá napokon vedie k štrukturálnemu chovaniu a to k štrukturálnemu násiliu.
Nakoniec preto to lastovičie hniezdo. Každý si doň udrie, pretože ho má nad oknom a na konci si bude smažiť jeho vajcia, pretože od cukru aj kone dochnú a tempo je nastavené tak aby si cválal a neohliadal sa.
Raz Pipi pri svojom hľadaní našla starého pána , ktorý spal vedľa domu a rozmýšľala, či si ho nevezme domov.
Človek je osamelý aj medzi ľuďmi, žije v neporiadku a má červené ruky od toho ako silno trie dlane o predmet, ktorý mu charakterizuje prítomnosť.
Nuž tak Vianočnú tému ako to, že vďaka rope existuje abstrakcia peňazí a mraziace boxy pre poľovníkov stačiť nebudú som už dávno nenapísala.
Bude potrebné kopať dieru pre úschovu potravín, keď sa už začne s tým tunelom do Číny.
Ale keď si predstavím, že v celom viditeľnom aj neviditeľnom vesmíre je toľko galaxií a hviezd koľko je zrniek piesku, závidím tým hadom, čo sa smú o ich rozpálené telá aspoň obtierať. Ich svetlo k nám spoza horizontu ešte nestihlo doletieť.
Prechodná prevádzka nikdy nedospeje k srdečnosti, povedal raz Kafka a premenil sa na chrobáka. Obtieral sa o lampu na strope ako elektrón okolo jadra.
Raz aj psíček s mačičkou boli hľadačmi, keď hľadali pre svoju bábiku Zuzanku, čo našli pohodenú v pŕhľave nejaké hračky a to by ste neverili koľko je toho na zemi naprplaného a pohodeného.
Posledný Inka povedal bielej tváry keď ho s bibliou v rukách chceli obrátiť na ich vieru.Váš Boh je nič, oproti slnku, tomu jedinému sa nemôžem pozerať do očí.
Tak bielej tváry neostáva iné ako ctiť konzumenta svojho a na spaľovací motor a práčku na kravské žalúdky predniesť prípitok nad štedrovečerným stolom.
